Ashrita išiel do štyroch alebo piatich obchodov, ale nemohol nájsť žiaden film. Prišiel naspäť a povedal mi to. Pani povedala: „Hovorím vám! Načo si budete kupovať fotoaparát, ak doňho nedostanete kúpiť film?“ Keby by to bolo niekde inde, povedali by: „Kúpte si fotoaparát tu a potom choďte hľadať film niekde inde.“
1. januára 1980Moje srdce sa jej okamžite odovzdalo. Opýtal som sa jej pár otázok. Povedala, že je Japonka a že jej otec, manžel a brat zahynuli v druhej svetovej vojne. Jej manžel pracoval na pošte.
Zatiaľ čo ma tľapkala, povedala: „Vy ste pokojný, čistý a plný mieru, mieru, mieru, mieru.“ Povedala „mieru“ aspoň štyrikrát alebo päťkrát.
Kúpil som si v jej obchode kufor s kolieskami. Stál asi deväť dolárov a ja som jej dal dvadsaťdolárovú bankovku. Ona ju nenablokovala. Namiesto toho zobrala tú dvadsaťdolárovú bankovku a dala mi ju do tašky. Tak som ju vybral a dal som jej ju naspäť a povedal: „Pomýlili ste sa.“
Vtom prišla jej dcéra. Bola veľmi nahnevaná a rozčúlená a nablokovala nákup. Vtedy matka vytiahla presnú sumu zo svojho vrecka a dala ju do kasy. Dcéra bola zmätená.
Matka povedala: „Pripomína mi môjho otca, manžela a brata. Od istého času vídavam svojich blízkych dosť často.“ Čo som mohol povedať? Vnútorne som jej hovoril:„ Možno prišiel čas, aby si sa k nim pridala.“ Ale ak by som jej to povedal navonok, jej dcéra by sa rozčúlila. Keďže tá pani bola taká milá, prechádzal som sa a kúpil som ešte niekoľko vecí. Tá pani mi povedala: „Keby by to bol môj obchod, vôbec by som vám to neúčtovala. Ale ja som tu len zamestnanec.“
Potom, keď som odchádzal z obchodu, vyprevádzala ma k dverám takým láskyplným spôsobom. V jej očiach bolo vidno slzy.
1. januára 1980Predtým, než som ju kúpil, povedal som jednej predavačke: „Veľmi sa mi páči, je biela a veľmi pekná. Ale je to krava?“
Smiala sa zo mňa a povedala: „Nie, pes.“
Bol veľmi krásny a vyzeral ako krava.
4. januára 1980Opýtal som sa: „Ste Havajčanka alebo Japonka?“
Odpovedala: „Som Japonka a prepáčte, že som od vás pýtala dvadsať centov navyše.“
Dala mi tašku a nechcela odo mňa zobrať tých dvadsať centov. Potom som kúpil ešte zopár vecí. Keď som vychádzal, nasledovala ma a povedala veľmi rýchlo: „Prepáčte.“
8. januára 1980Malý chlapec povedal svojej sestre: „Jeannie — alebo tak nejak — ak máš desať centov, môžeš mi ich dať?“
Ona povedala: „Nie!“
Potom chlapec povedal : „Nepočula si, že som povedal ak, ak, ak? Povedal som, ak máš, ak máš!“
Opäť povedala: „Nie!“
On potom povedal: „Do paroma s tebou!“
Dievčatko kúpilo klbko hrubej šnúry. Stálo to 1,36 $. Ona mala iba 1,30. Takže keď dala 1,30 $ pani pri pokladni, tá pani povedala: „Ó môj Bože, ó môj Bože“, pozerajúc na manažéra. Ako mohla dať dievčatku tú šnúru, keď jej cena bola o šesť centov vyššia?
Okamžite som vytiahol dolár a dal ho dievčatku, takže bolo veľmi šťastné. Pani pri kase jej povedala: „Povedz tomu pánovi ,ďakujem’“. Ale dievča nepovedalo nič. Potom som dal z drobných desiatnik chlapčekovi. On ho uchmatol. Žena za kasou, ktorá mala asi 23 alebo 25 rokov, mu povedala: „Maličký, povedz ,ďakujem‘“. On to tiež nepovedal. Tak žena povedala dievčatku: „Akých to máte rodičov? Hanbím sa za vás.“
Potom mi povedala: „Ďakujem vám za nich. Je hanba, že rodičia neučia svoje deti poďakovať.“
30. januára 1980Sevika sa snažila dať rôznymi spôsobmi majiteľovi najavo, že ja som ten z plagátu, ale on bol vo svojom vlastnom svete. Priamo za ním bol plagát, kde som hral na esraj.
16. februára 1980Keď som išiel do obchodu pred pár dňami, nechal som si tašku vonku, ako to robievam vždy. Pršalo, ale čo som mal robiť? Potom som vošiel dnu. Strávil som tam asi pol hodiny. Kúpil som si slovník za dolár. Potom som zbadal Shakespearovho Hamleta. Chcel som kúpiť všetky Shakespearove knihy. Ten pán bol taký milý. Hľadal ďalšie knihy, ale nemohol ich nájsť. Povedal, že ich bude mať pre mňa pripravené nabudúce — 38 dielov.
Povedal som: „Prídem budúci týždeň.“
Odpovedal: „Dostanete tie knihy.“
Pozeral sa na mňa. Potom povedal: „Zdá sa, že ste Sri Chinmoy. Cítim vôňu vášho tela.“ Povedal, že je veľmi poctený, že som prišiel do jeho obchodu.
Potom som hľadal svoju tašku. Bola na polici vo vnútri. Ten pán ju vzal zvonku a položil ju na policu. Opýtal sa: „Prečo ste si ju nechali vonku?“
Odpovedal som: „Bývalý majiteľ ma podozrieval.“ Povedal som mu, aký je milý a aký zlý bol predchádzajúci majiteľ.
28. februára 1981Povedal som: „Na tom nezáleží, hlavne, že ste mi správne vydali.“ Potom som uvidel dve rozkošné bloky na písanie s nápisom „Milujem New York“ a srdcom. Povedal som si: „Ja naozaj milujem New York. Poskytol mi útočisko. Žiadne iné miesto mi takéto útočisko nedalo.“
Podišiel som s blokmi na písanie k dievčaťu. Stál som pred ňou a ona už takmer išla blokovať. Odrazu som dostal inšpiráciu kúpiť nejaké sladkosti pre Alo a Savyasachi. Vtedy sa na mňa nahnevala. Nikto za mnou nestál. Iba jeden človek sa prechádzal po predajni; to bolo všetko. Povedal som: „Aký je rozdiel, či prídem naspäť ja, alebo príde iný zákazník? Nemôžete ma brať ako ďalšieho zákazníka?“
Povedala mi: „Ó, na to som nemyslela.“
17. septembra 1981Asi pred štyrmi dňami som išiel so šiestimi alebo siedmimi žiakmi do jedálne Lucille’s. Keď som si sadol, ten pán chcel prísť a pozdraviť ma. Ale Databir sa postavil a zabránil mu, aby sa ku mne priblížil. Pozrel som na toho muža kútikom oka a videl som, že je to veľmi milý, veľmi dušeplný človek. Tak som k nemu pristúpil ja a pozdravil som ho.
Bol veľmi dojatý. Okamžite mi ukázal svoj prívesok na kľúče, na ktorom bola moja fotka. Bola to jedna z mojich usmievavých fotiek. Keď so mnou hovoril, oslovoval ma „Guru“. Spýtal som sa ho, aké má zamestnanie. Je veliteľom požiarnikov. Trochu sme sa porozprávali a ja som ho pozval, aby niekedy prišiel na našu stredajšiu večernú meditáciu, ak bude môcť. Ešte sa niekoľko minút rozprával s Databirom a potom odišiel. Ano som si nevšimol, kedy odišiel. Iba sme sedeli a jedli.
Keď prišiel čas, aby som zaplatil účet, čašníčka ma informovala, že ten pán ho už zaplatil. Povedal jej, že je šťastný, že to môže urobiť. Preto som mu včera večer, keď prišiel na našu stredajšiu verejnú meditáciu, dal kvety. A dnes som počul, vraj po tom stretnutí povedal, že by sa rád stal žiakom.
8. októbra 1981Zatiaľ čo to všetko pripravoval, opýtal som sa ďalšej pracovníčky, či mi môže dať vodu a donut. Takto držím diétu! Nebudete mi veriť, ale po 15-míľovom behu som schudol skoro 4 kg. To je ozajstné schudnutie — nielen zbavenie sa vody. Behal som a cvičil. Tvrdo som trénoval. Keď som začal, vážil som 66 kg. Keď som sa postavil na váhu, zaplakal som. Potom, čo som zabehol 15 míľový beh, som pribral okolo 1 kg, ako obvykle. Ale teraz je moja váha naspäť na 62 kg, alebo dokonca trochu menej. Takže každý môže schudnúť!
V každom prípade, dojedol som a čo vidím? Do obchodu vstúpil černoch. Mal na sebe drahý oblek a bol veľmi vyobliekaný. Vtedy bolo okolo pol jednej alebo jedna hodina. Muž si niečo objednal a zjedol to. Dal majiteľovi desaťdolárovku, ale nedostal naspäť toľko, ako očakával. Majiteľ iba ukázal na cenník.
Zákazník povedal: „Nie, musíte mi vydať viac!“
Majiteľ povedal: „Od šiestej do jedenástej ráno je jedna cena. Po jedenástej sa cena mení.“
Zákazník povedal: „Keby som to bol videl, nejedol by som.“
Majiteľ povedal: „ Musíte zaplatiť za to, čo ste jedli.“
Začala skutočná hádka a ja som stál priamo medzi nimi. Na pulte bola nádoba s mliekom. Jeden z nich do nej náhodne udrel a mlieko sa všade rozlialo. Černoch aj ja sme odskočili od pultu.
Potom som povedal: „Prosím vás, prosím vás, som pripravený dať vám tých 50 centov.“
Zákazníkovi to bolo také trápne, že povedal majiteľovi: „Do pekla s vami!“ a odišiel.
Majiteľ sa obrátil ku mne a povedal: „Prosím povedzte mi, kto mal pravdu?“
Povedal som: „Vy ste mali pravdu!“Ten muž mi chmatol ruku, druhou rukou chytil dva donuty a dal mi ich do druhej ruky.
Povedal: „Nemusíte za ne zaplatiť ani cent.“
Povedal som: „Ja nechcem donuty.“ Tak mi ich dal do tašky. Takto som dostal dva donuty zdarma. Samozrejme, ak by sa ma majiteľ pýtal, kto má pravdu, kým ten zákazník bol v obchode, povedal by som mu: „O čom to hovoríte?“
8. októbra 1981Dievča povedalo: „Neviem.“ Tak sa išla opýtať šéfky, staršej pani.
Šéfka povedala: „Je tam med.“
Ako dávajú med do chleba, Boh vie!
8. októbra 1981Nakoniec im povedal: „Nepredám to za menej ako tristo päťdesiat.“ Ja som povedal: „No tak ja to nekúpim. Ideme do ďalšieho obchodu.“ Potom mi to bolo ľúto, lebo tá vec sa mi veľmi páčila. Tak som ich požiadal, nech sa vrátia a ponúknu tristo. On povedal: „Nie, tristo dvadsaťpäť.“
Takže sa to znova začalo. Ja som to chcel kúpiť za tristo, ale on nesúhlasil. Nakoniec súhlasil a poslal svojho asistenta, černocha, aby sa so mnou porozprával. Ten muž povedal: „Má to veľkú hodnotu.“
Povedal som Databirovi a Vidhu: „Nech ma nenávidia za zjednávanie. Stále si pýtam polovičnú cenu, lebo oni stále žiadajú dvesto alebo tristo dolárov naviac.“ V Indii každý stále zjednáva. V Amerike vám niektorí obchodníci vynadajú, keď sa snažíte zjednávať. Ale žiadajú takú premrštenú cenu! Načo im dávať toľko peňazí zbytočne?
17. októbra 1981Prišla až po mne, ale chcela byť obslúžená najprv, tak ho kúpila za tridsaťšesť dolárov a odišla, kým som tam ešte stál.
Neskôr mi obchodník povedal, že mi dal lepšiu cenu, lebo ja vždy kúpim viac ako jedno. A dodal: „Taktiež, je to škaredá žena. Nevidím v nej žiadnu krásu.“ Preto jej predal sárí za tridsaťšesť dolárov.
17. októbra 1981Ten stroj sa mi vôbec nepáčil, ale bol by som sa odovzdal Sanatanovi. Ale keď zakročila moja matka, nekúpil som ho. Ten stroj bol trikrát tak veľký ako ten, ktorý som si nakoniec kúpil.
1. novembra 1981V Indii je hindčina oficiálny jazyk, ale dokonca ani dnes ho veľa ľudí neovláda. Na mnohých miestach nehovoria hindsky, ale hovoria po anglicky. Takže angličtina nás zachraňuje.
31. decembra 1981Ak tam pôjdete, uvidíte na stene moju fotografiu počas newyorského maratónu. Tisíce ľudí sú predo mnou, ale jasne ma tam vidno.
21. februára 1982Povedal: „Chceli by ste drahú flautu alebo cenovo výhodnú?“
Odpovedal som: „Cenovo výhodnú.“ Tie najlacnejšie flauty stáli štyristo dolárov, ostatné stáli tisícdvesto dolárov, či dokonca dvetisíc alebo tritisíc dolárov.
Potom mi povedal: „Ak viete hrať na flaute, odporúčam vám, aby ste išli do nášho štúdia a zahrali si tam. Tak môžete zistiť, či sa vám flauta páči. Ale ak neviete hrať, potom bude najlepšie, ak sa pozriete na flautu tu predo mnou.“ Trochu ma upodozrieval. Hral som dve sekundy, keď mi povedal: „Nemusíte hrať tu.“ Potom ma zobral do štúdia.
Či už to bola úprimnosť alebo lichotenie, Boh vie, ale po dvoch alebo troch minútach hrania mi povedal: „Ste koncertný flautista. Nemali by ste hrať na tejto flaute. Mali by ste hrať na flaute s otvorenými dierami.“
Vnútorne som si povedal: „Čo má za lubom? Tieto flauty stoja štyristo dolárov. Možno mi lichotí, aby na mne zarobil. Lichôtky niekedy spôsobia, že stratíte úsudok.“ Tak som povedal: „Na takej flaute neviem hrať.“
Flauta, ktorú som sa chystal kúpiť, stála tristo dolárov. Ale obchodník mi lichotil do takej miery, že som sa rozhodol kúpiť si flautu za tisíc dolárov. Keď som sa chystal zaplatiť, vošla do obchodu Alo. Povedala: „Tisíc dolárov!“ Ale ja som si povedal: „Predávam toľko kaziet s flautou. Do dvoch týždňov sa mi tie peniaze vrátia. Nebude to vyhadzovanie peňazí. Teraz budem môcť urobiť viac kaziet a predať ich.“
Tak som si kúpil drahú flautu. Teraz na nej cvičím a mám v pláne nahrať niekoľko ďalších kaziet.
28. marca 1982Muž odvetil: „Samozrejme, môžete sa pozrieť, ale najskôr mi musíte povedať, či ste už niekedy hrali na harmóniu. Ak ste na ňom nikdy nehrali, nemôžem vám dovoliť hrať. Musíte si vypočuť mňa, ako na ňom hrám. Zahrám vám a budete počuť, aký má úžasný zvuk.“
Povedal som: „Určite viem hrať na harmóniu. Prosím, dovoľte mi skúsiť.“ Bolo veľmi malé. Keď som si zahral, povedal som: „Mám štyri alebo päť harmónií, ale toto je horšie než moje najhoršie harmónium!“ Mlčal, pretože videl, že viem na harmóniu hrať.Spýtal som sa: „Prečo?“
Povedal: „Je to dolár osemdesiatpäť a vy mi chcete dať dva doláre. Nechcem, aby ste ma urobili boháčom!“
Keďže som to ja navrhol, mohol poľahky súhlasiť. Potom ma prosil, aby som sa napil nejakého džúsu, pretože bolo veľmi horúco. Odmietol som, pretože som už musel ísť.
Povedal: „Aspoň si odo mňa zoberte nejaké vreckovky. Máte nejaké vreckovky?“
Odpovedal som: „Nie, nemám žiadne vreckovky.“Tak ma donútil vziať si tri vreckovky.
20. mája 1982Po koncerte som bol veľmi hladný, ale nechcel som veľa jesť. Sabuj je manažér obchodu s pečenými zemiakmi, tak sme sa tam išli najesť. Keď som zjedol jeden pečený zemiak, dostal som hlad ako vlk. Požiadal som ich, aby mi dali ešte tri alebo štyri. Dokonca ani to mi nestačilo, tak som si vypýtal ešte viac. Takto držím diétu, keď niekam cestujem.
20. mája 1982Jeden zo zamestnancov prišiel ku mne a povedal: „Je mi to trápne, ale chcel by som sa vás niečo opýtať. Nemáte žiadne vlasy, a predsa vyzeráte taký rýchly a silný. Mohol by som vedieť, koľko máte rokov?“
Odpovedal som: „Päťdesiatjeden.“
Povedal: „Päťdesiatjeden?“
Zamestnanec bol omnoho mladší ako ja, ale bol veľmi tučný. Nemohol uveriť, že mám viac než päťdesiat rokov. A nelichotil mi len preto, že som si kúpil loptu. Povedal mi to omnoho skôr, ako som si tú loptu kúpil.
20. mája 1982Mal som vo svojej peňaženke dvesto dolárov alebo aj viac, ale povedal som: „Ďakujem,“ a odišiel som preč.
Čašník si pravdepodobne myslel, že nemám tridsať dolárov. Ale hoci som ich mal, povedal som si: „Čo budem jesť za tridsať dolárov?“ To bol dôvod, prečo som odišiel preč.
13. júna 1982Pani začala na čašníčku kričať a potom odišla z reštaurácie. Čašníčka šla za ňou a tiež kričala, pretože pani si objednala jedlo a odišla preč bez zaplatenia. Boh vie, čo sa stalo počas jej telefonátu, ale potom už nechcela jesť.
13. júna 1982Kedykoľvek sa postavím k pokladni, skôr než mi povedia, koľko platím, vždy sa ma spýtajú: „Ešte niečo? Ešte niečo?“
26. júna 1982Keď som dnes vošiel do toho kníhkupectva, jeden pán čiernej pleti čítal knihu Som Kráľ od Muhammada Aliho. V tej knihe All nepovedal, že je „najväčší“. Povedal: „Som Kráľ.“
Ten pán bol veľmi milý. Mal o tú knihu veľký záujem. Spýtal sa ma: „Chceli by ste si kúpiť túto knihu?“
Odpovedal som: „Som veľký obdivovateľ Muhammada Aliho tak ako vy.“
Povedal: „Ste jeho veľký obdivovateľ?“
Odvetil som: „Viedol som s ním niekoľko rozhovorov.“
Nemohol uveriť vlastným ušiam. Povedal: „Ó, vy ste stretli Kráľa? Rozprávali ste sa s ním?“
Povedal som: „Rozprával som sa s ním celé hodiny.“
Zapísal som si meno a adresu toho pána a povedal som mu, že mu pošlem brožúry s našimi rozhovormi.
Ten pán mal so sebou klietku, v ktorej bol zajac. Obchodník mu nedovolil, aby ho priniesol do kníhkupectva.
21. júla 1982Tak som mu poprial veľa šťastia. A tiež som mu povedal aj veľa iných pekných vecí.
Potom, keď som vytiahol peňaženku, zistil som, že mám iba päťdolárovku, jeden štvrťdolár, jeden desaťcent a štyri centy. Povedal som mu: „Tu mám päť dolárov a tridsaťdeväť centov. Ak by ste to nechceli prijať, dám vám dvadsaťdolárovú bankovku.“
Schmatol dvadsaťdolárovú bankovku. Chcel mať dvadsať namiesto 5 dolárov a 39 centov. Keď sa mi chystal vydať zvyšné peniaze, povedal: „Nestojí to za to!“ a vzal si mojich 5 dolárov a 39 centov.
Povedal som: „Výborne!“
Mal by som mu niekedy dať zadarmo sto kníh. Duchovná sekcia v jeho kníhkupectve nestojí za nič — samé nezmyselné romány.
21. júla 1982Usmial som sa naňho.
Pokračoval: „Naozaj ste? Bol som na vašich meditáciach v PS 86 na Parsons Boulevard.“
Niesol som na pleci tašku, a tak povedal: „A teraz nesiete tašku.“
Odpovedal som: „Teraz vidíte rozdiel medzi týmto a tým, aký som na meditácii.“
Povedal: „Žiaden rozdiel!“
Kým som platil za noviny, hovoril obchodníkovi: „To je Sri Chinmoy.“
Keď som vychádzal z obchodu, ešte stále na mňa uprene hľadel.
7. augusta 1982Tak som sa na ňu usmial. Majiteľ sa jej začal pýtať: „Kto to je?“
Bol som v tomto obchode s oblečením na Jamaica Avenue najmenej šesťdesiat alebo sedemdesiatkrát, ale majiteľ si myslel, že som obyčajný človek. Po rozhovore s tou pani si majiteľ uvedomil, že som „dôležitá osoba“. Tak som sa stal cez noc dôležitou osobou.
11. septembra 1982Povedal som: „Áno.“
Bol taký nadšený. Svojej šesť či sedemročnej dcérke hovoril: „To je Sri Chinmoy! To je Guru Sri Chinmoy!“
Jeho dcérka sa ostýchala, preto zostala v jednom rohu obchodu, kým ja som cvičil na jednom zariadení. Po desiatich minútach prišla bližšie a pozorovala ma. Ani sa nepohla. Stála tak blízko pri mne a s doširoka otvorenými očami sa pozerala a pozerala do mojich očí. Dhanu nevedel pochopiť, prečo sa vôbec nepohla.
14. októbra 1982Poznám ho veľmi dobre. Počas posledných tridsiatich rokov navštevoval ašrám. Spolu sme sa po večeroch prechádzali po pobreží Bengálskeho zálivu. Pred osemnástimi rokmi prišiel do Ameriky prednášať na Mississippskej univerzite. Počas jeho pobytu vzniklo niekoľko pekných fotografií nás dvoch. Priniesol mi krásnu malú sošku Pána Budhu a iné dary. Pamätám sa na ne — najmä na zvláštne pero zo Shanti Niketan.
Pri väčšine článkov v knihe, ktorú som si kúpil, som slúžil ako poslíček. Vtedy som bol neoficiálnym pomocným redaktorom v novinách Mother India a nosil som jeho články redaktorovi. Tiež som mu zariadil v novinách Mother India rozhovor.
Bol som taký šťastný a nadšený, keď som tú knihu uvidel. Stála dva doláre a deväťdesiatpäť centov. Tak som si ju kúpil a začal som ju čítať. Skutočne obdivujem Sisira Kumara Ghose. Bol takým milým a láskavým učiteľom. Som mu naozaj vďačný. Moja úprimná vďačnosť tejto nanajvýš vznešenej duši sa nedá opísať, len cítiť. Jedného dňa poviem o ňom veľmi veľa vecí.
Ale potom, keď som si tú knihu kúpil, sa stala jedna zábavná vec. V to isté popoludnie som dostal od Vidagda list, v ktorom písala, že jeden zo skúšajúcich jej doktorskej práce o mojej poézii je Sisir Kumar Ghose zo Shanti Niketanu. Melbournská univerzita predložila jej dizertáciu na mnohé miesta, ale profesori ju nechceli prijať, pretože o tom predmete nevedeli nič. Napokon ju prijal Sisir Ghose. Je riaditeľom anglickej časti Univerzity v Shanti Niketane. Podľa neho mala Vidagda niečo napísať aj o mojich bengálskych básňach.
28. októbra 1982Odpovedal som: „Tiež som vás dlho nevidel.“
Potom som si vybral sedem alebo osem vecí. Podišiel som k nej a ona to spočítala na registračnej pokladni. Vyšlo to na trinásť dolárov. Povedal som: „To nie je dobre. Ste si istá?“
Povedala: „Zdá sa vám, že som vám napočítala viacej?“
Odvetil som: „Nie, zdá sa mi, že ste mi nezapočítali všetky veci.“
Potom vzala bloček z registračnej pokladne a skontrolovala každú položku, aby mi ukázala, že všetko bolo v poriadku. Ja som sa mýlil.
Potom povedala: „Ste taký dobrý človek!“
31. októbra 1982Spýtal som sa: „Prečo?“
Povedal: „Vyzeráte presne ako on.“
Potom sa na mňa znovu pozrel, pustil balíček banánových čipsov a zvolal: „Sri Chinmoy! Sri Chinmoy!“
Povedal mi: „Pred dvoma alebo tromi rokmi som bol na jednej vašej meditácii na Manhattane. Tam som vás videl meditovať.“ Nemohol uveriť, že by som mohol nakupovať v potravinách. Pochádzal z Dominikánskej republiky.
Bol taký nadšený. Povedal svojmu priateľovi: „Sri Chinmoy je v mojom obchode! Sri Chinmoy je v mojom obchode!“
31. októbra 1982Pristúpil ku mne jeden muž a spýtal sa ma: „Vy ste Sri Chinmoy?“
Povedal som: „Áno.“
Pokračoval: „Bol som na jednom z vašich stredajších stretnutí. Bolo to také mocné.“ Potom mi začal hovoriť všetko o svojom Guruovi, kým ja som držal tie ťažké tašky.
Potom povedal: „Bol som zasvätený mojím Guruom. Nedávno skonal.“
Povedal som: „Váš Guru zanechal nasledovníkov. Mali by ste nasledovať jeho nasledovníkov.“
Odvetil: „Môj Guru ma učil kundalini jógu. Ale od jeho nasledovníkov nezískavam nič.“
Povedal som: „Neučím kundalini jógu.“
Spýtal sa: „Myslíte si, že by ste ma mohli viesť rýchlejšie?“
Povedal som mu: „Boli ste zasvätený vaším Guruom. On je ten, kto vás má viesť.“
Rozprával som sa s ním desať minút a po celý čas som držal svoje ťažké tašky. Napokon som mu povedal: „Váš Guru je pravým Guruom pre vás.“
Potom som odniesol svoje ťažké tašky do Baoulovho auta.
31. októbra 1982Odpovedal som: „Som ten istý človek.“
Potom niekto prechádzal okolo a povedal: „Áno, je to ten istý pán.“
Prvý muž povedal: „Ó, je to významný človek!“ Potom sa vytratil.
22. novembra 1982Odpovedal som mu: „Keď chcem získať radosť na tomto svete, čítam si knihy s vtipmi, a keď chcem získať radosť vo vnútornom svete, čítam si duchovné knihy.“
Na to povedal: „Ste filozof?“Odvetil som: „Áno.“
Potom som pokračoval v čítaní vtipov.
11. decembra 1982Keď som si pýtal tucet donutov, on alebo ona mi nerozumel. Tak som povedal: „Dvanásť.“
Potom ten zamestnanec začal ukladať koláče do hnedej papierovej tašky. Prišiel ďalší zamestnanec a povedal: „Nie, ukladaj ich do krabice.“ Tak ich začal ukladať do krabice.
Potom prišla mladá žena z Puerto Rica a povedala: „Dvanásť? Viete, koľko stoja? Päťdesiat centov jeden!“
Pozrel som sa na nich a povedal: „Mám peniaze.“
Varovali ma, že je to také drahé, akoby som si nemohol dovoliť kúpiť dvanásť donutov. Tento obchod mení veľmi často zamestnancov. Keď som si sem pred šiestimi mesiacmi prišiel kúpiť päť alebo šesť donutov, majiteľ mi dal tri alebo štyri zdarma. Vždy keď som sem prišiel, potľapkal ma po pleci a povedal: „Ste taký milý človek.“ Teraz tu už nepracuje.
11. decembra 1982From:Sri Chinmoy,Milujem nakupovanie, 1. časť, Agni Press, 1985
Sourced from https://sk.srichinmoylibrary.com/ls_1