Dvanásť koláčov

Keď som odišiel z kníhkupectva, šiel som do obchodu s donutmi a objednal som si ich tucet. Nevedel som zistiť, či osoba za pokladňou bola muž alebo žena. Hlas znel ako mužský, ale vlasy a všetko ostatné vyzeralo, akoby to bola žena.

Keď som si pýtal tucet donutov, on alebo ona mi nerozumel. Tak som povedal: „Dvanásť.“

Potom ten zamestnanec začal ukladať koláče do hnedej papierovej tašky. Prišiel ďalší zamestnanec a povedal: „Nie, ukladaj ich do krabice.“ Tak ich začal ukladať do krabice.

Potom prišla mladá žena z Puerto Rica a povedala: „Dvanásť? Viete, koľko stoja? Päťdesiat centov jeden!“

Pozrel som sa na nich a povedal: „Mám peniaze.“

Varovali ma, že je to také drahé, akoby som si nemohol dovoliť kúpiť dvanásť donutov. Tento obchod mení veľmi často zamestnancov. Keď som si sem pred šiestimi mesiacmi prišiel kúpiť päť alebo šesť donutov, majiteľ mi dal tri alebo štyri zdarma. Vždy keď som sem prišiel, potľapkal ma po pleci a povedal: „Ste taký milý človek.“ Teraz tu už nepracuje.

11. decembra 1982

From:Sri Chinmoy,Milujem nakupovanie, 1. časť, Agni Press, 1985
Sourced from https://sk.srichinmoylibrary.com/ls_1