Galaxia svätých

Nie pocit dôležitosti, ale vnútorná jednota

Stalo sa, že jeden človek, ktorého Majster považoval za zlého žiaka, sa rozprával s niekoľkými svojimi priateľmi na druhom konci haly. Keď videl, čo sa stalo, tento zlý žiak okamžite pocítil žiarlivosť. Povedal si: „Ach, Majster sa oňho stará viac než o mňa, preto požiadal jeho, aby zatĺkol ten klinec.“

O niekoľko minút neskôr Majster zdvorilo požiadal toho nového žiaka, aby pozametal dlážku v kuchyni. Ten druhý žiak opäť zomieral od žiarlivosti, pretože Majster požiadal toho nového žiaka a nie jeho. „Ach, Majster požiadal jeho, aby to urobil,“ povedal ten nešťastný žiak. „Je to len práca v kuchyni, ale ja vnútorne zomieram, pretože som nedostal takúto príležitosť.“

Jeden z Majstrových najlepších žiakov, ktorý bol Majstrovi skutočne oddaný a odovzdaný, sedel neďaleko v meditačnej miestnosti. Povedal si. „Som Majstrovi taký vďačný, že požiadal toho žiaka a nie mňa, aby zatĺkol klinec a pozametal dlážku. Dal mi teraz príležitosť meditovať. Môžem pokračovať v meditácii. Naozaj cítim, že Majster to robí pre moje dobro.“

Ďalší dobrý Majstrov žiak tiež pozoroval tú situáciu. Nebol v meditatívnej nálade a v skutočnosti bol v depresii. Tento žiak si povedal: „Ach, som rád, že to vidím. Viem, že Majster robí všetko pre moje dobro. Dnes nemám dobrú náladu a keby ma Majster požiadal, aby som zatĺkol klinec alebo pozametal dlážku, len by som sa predvádzal. Ukazoval by som svoju pýchu a márnivosť a všetky svoje ostatné nebožské vlastnosti. Som Majstrovi taký vďačný, že mi odpustil, nepriviedol ma do popredia a neodhalil moju nevedomosť. Dnes mi nedal príležitosť, aby som sa ukazoval.“

Majster si okultne prečítal myšlienky tých troch žiakov. Bol veľmi hrdý na svojich dvoch dobrých žiakov a veľmi nespokojný s reakciou toho zlého žiaka. Rozhodol sa povedať všetkým prítomným žiakom, aký má byť správny vnútorný postoj voči nesebeckej službe. Zavolal ich do meditačnej miestnosti a povedal: „Takzvaná nesebecká služba spôsobuje problémy v mojom ašráme. Nepoužijem slovo ,ego’, ale ,dôležitosť‘. Je to náš pocit dôležitosti, ktorý spôsobuje také problémy.“

„Dobrý žiak nájde v Majstrovom rozhodnutí vždy niečo dobré. Pomyslí si, že je to pre jeho vlastné dobro, ak Majster požiada niekoho iného, aby niečo urobil. Ak má zlú náladu, dokonca aj vtedy je vďačný, že Majster neodhalil jeho nevedomosť. A keď má dobrú náladu, potom cíti, že Majster mu dal príležitosť meditovať a ísť hlboko dovnútra a urobiť niečo vo vnútornom svete. Dobrý žiak bude vždy vedieť a cítiť: „Majster mi dá všetko, čo je pre mňa dobré a čokoľvek je dobré pre iných, Majster mi to dá( a tak to musí byť najlepšie aj pre mňa.“ Ale zlý žiak nikdy nebude uvažovať takto božsky. Vždy bude cítiť, že Majstrovi záleží na druhých omnoho viac ako na ňom. Ak budete stále mať taký božský postoj ako ten dobrý žiak, potom sa vždy budete môcť zachrániť pred útokom žiarlivosti, čo nie je nič iné, ako nevedomosť.“

Ten zlý žiak vnútorne cítil, že si Majster prečítal jeho myšlienky. Ale navonok povedal: „Majstre, prosím, vysvetli nám, čo tým myslíš.“

Majster sa chvíľu pozeral na toho žiaka a potom povedal: „Keď niekoho požiadam, aby niečo urobil, ak si zlý žiak, okamžite si povieš: „Ach, Majster požiadal jeho, to znamená, že mu záleží iba na ňom.“ Vtedy je celý tvoj svet stratený, pretože som požiadal niekoho iného a nie teba. Ale ak si dobrý žiak, potom okamžite povieš: „Som Majstrovi taký vďačný, pretože mi dovolil meditovať a ísť hlboko dovnútra, aby som sa mohol tešiť z nekonečného Mieru, Svetla a Blaženosti.“ Toto je absolútne správny pohľad, božský pohľad. A teraz sa pozri, či dokážeš zmeniť svoj postoj a zachrániť sa.“

Ten zlý žiak sa cítil zahanbený, že Majster otvorene odhalil jeho nesprávny postoj. Majster pokračoval: „Opäť, musíte ísť o jeden krok ďalej a povedať: „Ak ma Majster požiada, aby som okamžite zatĺkol klinec alebo pozametal kuchyňu, potom vykonám tú úlohu s rovnakou radosťou, pretože pre mňa sú meditácia a zametanie dlážky rovnako dôležité. Ale práve teraz ma o jednu z  tých vecí požiadali a o tú druhú vec nie. Som šťastný, že môžem urobiť niečo pre Majstra. Ak zostanem v nevedomosti a dovolím žiarlivosti, aby ma napadla, potom nikdy nebudem smieť zametať dlážku alebo zatĺkať klinec a nebudem môcť ani dobre meditovať.“ Dobrí žiaci vždy pripíšu dobrý motív všetkému, o čo ich požiadali, a zlí žiaci vždy nájdu za Majstrovou požiadavkou zlý motív. Ak hráš úlohu dobrého žiaka, potom sa okamžite vyrieši nielen tvoj problém, ale aj Boží problém, problém dávnej ľudskej nevedomosti.“

Majster sa odmlčal. „Poviem ti ešte jednu vec a potom skončím svoju kázeň. Keď do rodiny pribudne nový člen, keď sa narodí dieťa a jeho starší bratia a sestry nie sú dobrí, potom budú naňho veľmi žiarliví. Cítia, že predtým im rodičia venovali veľa pozornosti, ale teraz sa všetka pozornosť venuje tomu malému dieťaťu a nie im. Ak sú naozaj dobrí a božskí, potom budú šťastní, že majú v rodine nové dieťa, malého brata. Budú cítiť: ,Teraz nás je v rodine o jedného viacej. Ak budeme mať so susedmi nejaké hádky alebo konflikty, náš malý brat bude môcť za nás bojovať, keď vyrastie. S ním budeme silnejší, než sme teraz.‘ Taký bude ich postoj!“

„Majstre,“ povedal ten zlý žiak veľmi úprimne, „prosím, povedz nám, ako máme aplikovať túto filozofiu vo svojom duchovnom živote.“

Majster povedal: „Tá susedná rodina je nevedomosť. Vidíte, že naša duchovná rodina sa rozrastá. Ak budete mať taký postoj, že každý nový žiak je skutočným členom vašej rodiny a nie hrozbou, potom naša rodina bude silnejšia. A vy budete môcť mocnejšie bojovať proti nepriateľovi, ktorý je hneď vedľa vás: proti nevedomosti. Vždy sa snažte cítiť, že prijatím nových žiakov sa zväčšuje počet vašich bojovníkov proti nevedomosti. Ak pocítite k novému žiakovi sympatiu a lásku, potom ten človek bude váš a sila na vašom konci lana sa bude stále zväčšovať. Tá druhá strana, nevedomosť, sa prirodzene bude musieť vzdať. Tak buďte vďační novým žiakom za to, že sa pridali na vašu stranu lana. Tak získavate viacej sily, viacej príležitostí poraziť nevedomosť.“

Galaxia svätých

Raz v noci Majster okultne uvidel, že v tom centre sa má stať veľké nešťastie a že Najvyšší v ňom ho prinúti rozpustiť aj toto centrum. Majster bol od žiaľu celý bez seba. Okamžite si všetko zariadil tak, aby tam mohol nasledujúci deň odletieť. Len čo tam prišiel, zavolal všetkých svojich žiakov.

Majster začal: „Moje najdrahšie duchovné deti, toto bude jedna z mojich kázní. Dnes som taký pesimistický. Optimizmus ma opustil, prišli pesimistické myšlienky. Vždy vám hovorím, ľudia, ,Dúfajme’, ale teraz ma všetky centrá tak sklamali, že všade okolo seba vidím iba temnotu. Je mi ľúto, že to musím povedať, ale možno budem nútený rozpustiť aj toto centrum.“

Žiaci boli smutní a šokovaní, keď počuli, že situácia sa dostala do takého kritického bodu. „O čo presne ide, Majstre?“ spýtal sa jeden nich.

Majster odpovedal: „V niektorých mojich iných centrách boli ľudia, ktorí venovali všetku pozornosť nesebeckej službe a nevenovali žiadnu pozornosť meditácii. Meditácia je veľmi potrebná, aj nesebecká služba je veľmi potrebná. Obe majú v duchovnom živote obrovský význam. Ale nanešťastie v tomto centre nevenujete pozornosť ani meditácii ani nesebeckej službe.“

„Majstre,“ spýtal sa jeden žiak, „ako sme ťa sklamali v nesebeckej službe?“

„Máme tu veľmi málo spôsobov, ako vyjadriť nesebeckú službu,“ povedal Majster. „Ale každý z vás môže urobiť oveľa, oveľa viac. Niektorí z vás pracujú naozaj usilovne pri vydávaní mojich kníh alebo pri získavaní peňazí pre centrum. Ale poviem vám, keby ste boli úprimnejší, odovzdanejší a oddanejší, mohli by sme mať viacej božských podnikov a iných foriem oddanej služby. To znamená, že je veľa vecí, ktoré by sme mohli dosiahnuť, keby ste brali svoju nesebeckú službu vážnejšie.“

„Potom nám povedz, prosím, čo by sme mali robiť, aby sme sa zmenili, Majstre,“ povedal jeden žiak.

„Ak každý z vás môže cítiť, že ste na sto percent zodpovední za úspech a pokrok tohto centra, nie deväťdesiat deväť, ale sto percent, potom nie je dôvod, prečo by toto centrum nemohlo prežiť a bežať najrýchlejšie. Chcem povedať, že ak naozaj v každej sekunde cítite, že ste Božími najvybranejšími deťmi, potom toto moje najdrahšie, najobľúbenejšie centrum bude mať iný osud( a túto zmenu môžete urobiť zo dňa na deň.“

„Keď sa staneme nebožskými v jednej veci, staneme sa nebožskými vo všetkom. Ak je niekto naozaj zlý, je zlý vo všetkom. Ale opäť, ak je naozaj dobrý, je dobrý vo všetkom. Každý by mal najprv hrať úlohu svätca. Ak každé, úplne každé z mojich duchovných detí bude cítiť, že je svätcom, potom tu budeme mať galaxiu svätých. Ale práve teraz sa takto nevidíme. Tak ako môžeme pomýšľať na to, že by sme svätých prekonali?“

„Majstre, vieme, že sme plní nedokonalostí,“ povedal okamžite jeden žiak. „Ako môžeš povedať, že sme všetci ako svätci?“

„Hovorím vám,“ povedal Majster, „že ste vybranými nástrojmi Boha. Vybrané nástroje Boha sú omnoho vyššie ako svätci. Svätec je veľmi dobrý, ale nie je dosť odvážny. Má vysokú úroveň, ale nebude sa dotýkať vecí, ktoré sú pod ním a nebude sa rád rozprávať s inými. Bojí sa, že by sa zašpinil tmavým atramentom sveta. Indickí svätci obyčajne odchádzajú do himalájskych jaskýň. Vedú veľmi čistý život, ale nepracujú pre manifestáciu Boha. Každý z vás bol vybraný Najvyšším ako hrdinský bojovník. Už teraz stelesňujete posvätné vlastnosti: ašpiráciu a pocit jednoty. Tieto božské vlastnosti teraz ponúknete celému svetu. Preto som vás nazval vybranými nástrojmi Najvyššieho. Musíte ísť ďaleko, ďaleko za svätcov a bojovať proti strachu, pochybnosti, žiarlivosti, nedokonalosti a obmedzenosti podľa Vôle Najvyššieho.“

Každý bol Majstrovými slovami hlboko dojatý. Ale jeden žiak sa ho spýtal: „Čo budeme robiť, ak ľudia odmietnu našu ponuku, Majstre?“

Majster odpovedal: „Vlastnosťou škorpióna je štípať. Samotnou podstatou nebožských ľudí je ubližovať iným. Ale ak si svätý, nezabiješ škorpióna, keď ťa pohrýzol. Čo urobíš? Iba ho dáš tam, kam patrí. Je to v samotnej tvojej podstate, že to urobíš, pretože si božský. Ak ti niekto ublíži, potom ukážeš svoju schopnosť, a tou je šľachetnosť. Nič nevyjde nazmar, moje deti. Dokonca aj nebožský človek určite prijme nejaké svetlo z vašej šľachetnosti, či už vedome alebo nevedome.“

„Každý deň sa toto centrum môže zlepšiť, ak každý jednotlivec bude cítiť, že je svätcom. Nie je na tom nič zlého, že tak najprv rozmýšľame, je to absolútne správny postoj. Ak poviete: „Som dobrý človek,“ potom sa zjednotíte so svojou dušou. Vtedy nemôžete urobiť nič zlého. Ak zaujmete pozitívny prístup a poviete: „Som dieťa Najvyššieho“, alebo ak niekoľkokrát opakujete: „Som Božím synom“, alebo „Som Božou dcérou“, potom k vám prídu všetky dobré vlastnosti. Ale ak sa prinútite cítiť, že ste hruda hliny alebo kôpka nevedomosti a Boh je niekto iný, veľmi vzdialený, potom nikdy nedosiahnete svoj Cieľ. Budete len po celý čas plakať a nariekať. To je zlý prístup. Musíte cítiť, že máte schopnosť byť tým, čím je Boh. Ak je Boh veľký, ak je Boh milý, ak je Boh láskavý, ak je Boh odpúšťajúci, potom aj my máme tieto vlastnosti. Každú vlastnosť, ktorú pripisujeme Bohu, máme aj my sami.“

„Určite sú teraz skryté,“ povedal jeden žiak.

„Máme ich v nesmierne malej miere, kým Boh ich má v nekonečnej miere. Ale keď duchovne dozrievame, tieto vlastnosti rastú v nekonečnej miere. Mali by sme mať vnútorný pocit, že to, čo má Boh v neobmedzenom množstve, máme určite tiež. Potom na výslovný príkaz Najvyššieho musíme svoje bohatstvo ponúknuť bezvýhradne ľudstvu.“

„Boh je oceán a jednotlivec je malá kvapka. Ak táto malá kvapka vstúpi do oceánu, ako ju tam nájdeme? Stane sa oceánom samotným. A zase, ak z oceánu zoberieme všetky kvapky, potom bude oceán prázdny. Ak mňa ako kvapku a teba ako kvapku zoberú z oceánu, ktorým je Boh, potom ten oceán nebude úplný. Kvapka sa odovzdá oceánu a stane sa oceánom. Vtedy súcit oceánu a láska oceánu príjmu kvapku ako svoju vlastnú, ako niečo, čo zväčší ich silu.“

„Hovoríš, že kvapka v skutočnosti pridáva niečo oceánu, Majstre?“ spýtal sa jeden žiak.

„Je to absolútna pravda,“ povedal Majster. „Ak má tvoj otec tisíc dolárov a ty ako dieťa prinesieš svojmu otcovi jeden dolár, potom výsledná suma bude tisíc jeden dolárov. Vtedy tvoj otec už nebude mať iba tisíc dolárov, bude mať tisíc a jeden. Podobne, všetci by ste mali cítiť, že vaša snaha, váš duchovný príspevok je nesmierne potrebný. Každý jednotlivý príspevok pridá niečo k Božej Realite a Jeho Kapacite na zemi a v Nebi.“

„Prosím, snaž sa vždy cítiť, že si vybraným dieťaťom Najvyššieho. Vieš, že hneď vedľa tvojho domu môžu byť ľudia, ktorí sú veľmi zlí, veľmi nízkeho pôvodu a veľmi nebožskí. Nikdy nebudeš robiť veci, ktoré robia oni. Okamžite cítiš, že pochádzaš z váženej rodiny, dostal si dobré vzdelanie a vedieš duchovný život, preto je nemožné, aby si robil veci, ktoré robia oni, je to jednoducho pod tvoju dôstojnosť. Ich úroveň a tvoja úroveň sú úplne odlišné. Tvoja úroveň je veľmi vysoká, ich úroveň je veľmi nízka.“

„Opäť, musíš cítiť, že veci, ktoré teraz robíš, sú veľmi nízke v porovnaní s úrovňou svätca. Ale Boh ti hovorí, že si omnoho vyššie ako svätec. Prijal si duchovný život a teraz máš silu stať sa Jeho vybraným nástrojom. To je to, k čomu sa vždy hlásime. Vždy myslime na to, čím skutočne sme.“

„Majstre, odpusť mi, ale nerozumiem ti. Najprv nás hrešíš a potom nás vynášaš do nebies.“

Dokonalá kniha

Na druhý deň ráno mladý Majster zavolal svojich žiakov, aby im oznámil, čo sa bude diať. „Táto kniha uspokojí a naplní Najvyššieho vo mne a  Najvyššieho vo vás iba vtedy, ak budeme pracovať v správnom vedomí, Jeho vlastným spôsobom. Aby sme vedeli správne slúžiť, teraz sa s vami podelím o svoje najvyššie tajomstvá nesebeckej služby. Tieto tajomstvá sa, prirodzene, týkajú všetkých druhov oddanej práce, ale ak ich dokážeme aplikovať tu, moje deti, potom táto kniha bude vnútorne aj navonok dokonalá.“

Majster určil rôznych žiakov na vykonávanie prác, ktoré sú nevyhnutné na dokončenie knihy. Potom povedal: „Prvým tajomstvom je vaša láska ku mne. Ak ma naozaj máte radi, ak vám naozaj na mne záleží, potom budete pre mňa pracovať so skutočnou láskou a záujmom.“

„Ak je tu láska, ako sa môžu vyskytnúť chyby? Aj keď niekto iný prehliadne chybu, vaša vlastná starostlivosť a záujem ju nájdu a opravia. Príslovie ,O čo sa starajú všetci, o to sa nestará nikto, tu neplatí‘. Vy všetci prehlásite túto knihu za svoju najvlastnejšiu a budete sa snažiť urobiť ju dokonalou všetkými možnými spôsobmi.“

Majster najprv oslovil žiakov, ktorí mali prepisovať to, čo im nadiktoval alebo vlastnoručne napísal. „Želám si, aby táto skupina, tak ako všetky ostatné skupiny, pracovala oduševnele a oddane. Chcem vo vašej práci vidieť úprimnosť a oddanosť. Buďte vždy pozorní, či sa už snažíte čítať môj rukopis alebo svoje vlastné poznámky. A ak máte hocijaké otázky, neváhajte a spýtajte sa ma. Presvedčte sa, či je každé slovo správne a dajte pozor, aby ste nepridávali nič vlastné.“

„Sme šťastní, Majstre, že si nás vybral,“ povedalo jedno dievča v tej skupine. „Urobíme všetko, aby sme ťa potešili.“

Majster požehnal tých piatich žiakov. Potom sa obrátil k siedmim žiakom, ktorí mali usporiadať a upraviť jeho spisy. „Predovšetkým, táto kniha bude mať moje vedomie. Keď budem čítať hociktorý riadok tej knihy, budem môcť dýchať v dychu svojho vedomia. V zriedkavých prípadoch možno budete musieť pridať slovo alebo frázu, aby sa udržal prúd.“

„Prečo by sme chceli niečo meniť, Majstre?“ spýtalo sa jedno dievča. „Všetko, čo robíš, je pre nás dokonalé.“

Majster im to vysvetlil: „Keby som mal čas napísať všetko sám, potom by nebolo treba, aby ste prepisovali a pripravovali knihu na vydanie. Nanajvýš tam možno niekedy bude chyba v interpunkcii, alebo možno budete musieť tu a tam pridať nejaké slovo. Ale písanie trvá nejaký čas a často mi nápor mojej práce nedovolí veľa vecí dokončiť, ak všetko musím písať rukou. Takže z nevyhnutnosti budem väčšinu materiálov diktovať a vaša oddaná služba je potrebná, aby sa to pripravilo na vydanie.“

Majster sa usmial. „Angličtina nie je môj rodný jazyk, mám svoj vlastný indický spôsob vyjadrovania. Môžete ho nazvať očarujúcim alebo čudným, ale je to môj vlastný spôsob, ako vyjadriť veci. Viem, že s vašou oddanou službou každá stránka knihy bude mať moju vlastnú príchuť.“

Ďalej Majster povedal dievčatám, ktoré mali prepisovať rukopisy na stroji. „Vždy hovorím, že rýchlosť má v duchovnom živote obrovský význam. Ale tu rýchlosť neznamená dokončiť niečo v okamihu. Znamená to dať niečomu najväčšiu dôležitosť, prvé miesto vo vašom živote. Musíte byť k sebe úprimní, aby ste poznali, či dávate určitej práci takú dôležitosť, aká jej patrí. Rýchlosť príde, ak dáte moju prácu na prvé miesto. Neočakávam, že napíšete sto dvadsať slov za minútu, očakávam, že budete písať s oddanosťou. Nemyslite si, že budem potešený len vtedy, ak pôjdete veľmi rýchlo. Nie! Budem rád, ak budete písať pozorne, so záujmom a oddane. Ak je to potrebné, píšte pomaly, aby ste urobili čo najmenej chýb. Samozrejme, že nezačnete pracovať a potom celé hodiny pretelefonujete alebo každých päť minút budete odbiehať. Dokončíte tú prácu tak skoro, ako môžete bez toho, aby ste urobili nespočetne veľa chýb.“

„Môžem niečo povedať, Majstre?“ spýtal sa jeden chlapec. „Som ten najhorší pisár na svete, ale chcel by som povedať, že je pre mňa veľmi inšpirujúce a osviežujúce pracovať z čistej, pekne napísanej stránky.“

„Je to absolútna pravda,“ povedal Majster. „Vždy hovorím, že čistota a úhľadnosť, láska a oddanosť idú spolu. Neobetujte presnosť a úpravu rýchlosti. Pamätajte si, že láska a oddanosť jedného človeka môžu ísť k ďalšiemu človeku. V tejto knihe nájdete na každom kroku lásku, oddanosť a odovzdanosť.“

Majster sa obrátil k žiakom, ktorí mali dávať knihu do tlače. „Najvyšší nás požehnal veľmi dobrým strojom, aby sme mohli urobiť konečné tlačové úpravy. Keď vstúpite do miestnosti, kde máme ten stroj, prosím, cíťte, že sa približujete k niečomu veľmi jemnému, čo musíte používať s najväčšou opatrnosťou. Keď sa dotýkate toho stroja, cíťte, že sa dotýkate mňa. Viete, ako oddane a s láskou sa ma dotýkate, keď je to potrebné a ako dušeplne prijímate moje požehnanie. Tak prosím, venujte všetku svoju lásku a záujem aj tomuto stroju.“

Jedno dievča povedalo: „Majstre, bude to veľmi inšpirujúce. Budem cítiť, že sa dotýkam teba a budem cítiť, že pri práci dostávam tvoje požehnanie.“

„Som veľmi pyšný na tvoj postoj, dcéra moja. Ak všetci chcete získať zo svojej oddanej služby najväčší úžitok, potom na mňa myslite po celý čas. Keď budete písať, myslite na mňa a sústreďte sa na to, čo píšete. Nedovoľte svojej mysli, aby sa túlala po všetkých kútoch sveta, mysliac na toho človeka, na onoho človeka alebo uvažujúc, kto bude robiť korektúry alebo opravovať chyby.

A nedovoľte, aby vás chytila neistota. Nemyslite si, že ostatní sú mi bližší, alebo že vy ste podradnejší ako iní. Nie, len robte svoju prácu dobre. Majte myseľ a srdce pri mne, iba pri mne. Keď pracujete, buďte takí duchovní, ako je len možné. Potom ja budem vo vnútornom svete cítiť a prijímať vašu oddanú službu, keď budete pracovať.“

„Majstre,“ povedalo jedno dievča v tej skupine, „to, o čo nás žiadaš, je pravá sadhana, skutočná meditácia. Pracovať takýmto spôsobom si určite vyžaduje najväčšiu disciplínu tela, mysle, srdca a duše.“

„Táto intenzita, táto jednobodovosť je to, čo od nás všetkých žiada Najvyšší.“ povedal Majster. Obrátiac sa na tých, čo budú robiť korektúry, Majster povedal: „Musíte po celý čas prejaviť skutočnú koncentráciu a úplnú bdelosť. Od vás tá kniha pôjde do tlače, takže vy ste zodpovední za jej vonkajšiu dokonalosť.“

Majstrove pravidlá

Keď prišiel Majster, žiak mu povedal, čo sa stalo. Majster sa veľmi nahneval. Vstúpil do meditačnej miestnosti, aby formálne začal stretnutie, meditoval iba päť minút tvárou k tej skupine a potom povedal: „Niektorí ľudia tu preklínajú žiakov, ktorí sú zodpovední buď za to, aby napísali tieto pravidlá alebo za to, aby vám ich prečítali. Ale bolo to moje želanie, aby tieto pravidlá boli takto sformulované a bola to moja výslovná žiadosť, aby ich tento žiak dnes večer prečítal. Preberám plnú zodpovednosť za ich konanie.“

„Niektorí z vás považujú tieto požiadavky za veľmi tvrdé, možno nebožské. Ak je ich znenie tvrdé a nebožské, potom musíte vedieť, že ja sám som neľútostne trpel mnohými nebožskými vibráciami, ktoré boli spôsobené nevhodným správaním žiakov aj nežiakov. Cítim, že prišiel čas na to, aby som bol trocha prísnejší a aby som pevne stál za svojím presvedčením. Ak sa vás nejakí noví hľadajúci budú pýtať na tieto pravidlá, prosím, povedzte im, čo som práve povedal.“

Jeden nový žiak, ktorý mal bradu, povedal: „Majstre, som trochu zmätený, veď niektorí z tvojich dobrých žiakov predsa majú brady.“

Majster povedal: „Syn môj, práve si sa pripojil k nášmu Centru. Ak chceš byť mojím pravým žiakom, prosím, snaž sa splniť moje požiadavky. Avšak každé pravidlo pripúšťa výnimky. Ak požiadam jedného človeka z dvesto alebo tristo, aby si nechal bradu, potom som za to plne zodpovedný. Ak vidíte, že niekto z mojich žiakov má bradu alebo dlhé vlasy, potom musíte vedieť, že buď ten človek má môj súhlas, alebo som ho osobne požiadal, aby si ich nechal. Buď to potrebujem ja alebo ten človek. Keď súhlasím s niečím, čo nie je v mojich pravidlách, dávam súhlas pre konkrétneho človeka, tento súhlas sa nevzťahuje na všetkých. “

Jeden chlapec vyskočil a nahnevane povedal: „Ježiš Kristus mal dlhé vlasy.“

Majster okamžite odpovedal: „Ak hovoríš, že Kristus mal dlhé vlasy, súhlasím. Keď uvidím Krista, pôjdem a dotknem sa jeho nôh. Ale keď uvidím teba, utečiem preč. Ak budeš mať Kristovo vedomie, potom môžeš mať dlhé vlasy. O dlhých vlasoch som dosť písal a hovoril. Cítim to tak, že muži by mali vyzerať ako muži a ženy by mali vyzerať ako ženy podľa súčasného štandardu.

Pred stovkami rokov mali muži dlhé vlasy, ale my nemáme právo robiť to isté v dvadsiatom storočí len preto, že to robili oni. Ľudia väčšinou majú pocit, že dlhé vlasy im dávajú určitú mäkkosť, jemnosť alebo miernosť. Ale to nie je pravda. Aj keď máte dlhé vlasy, môžete mať veľmi rušivé vibrácie.

Vidím, že v súčasnosti dlhé vlasy vytvárajú agresívne vibrácie. Odteraz musíte mať krátke vlasy a nesmiete mať brady a vaše šaty by mali byť pekné a upravené.“

„Myslíš si, že je to správne,“ spýtal sa iný chlapec arogantne, „keď nás nútiš, aby sme prestali brať drogy?“

Majster povedal: „Ak ešte stále berieš drogy, potom klopeš na nesprávne dvere. Naše dvere už pre teba nebudú otvorené. Neschvaľujem drogy a alkohol, ani ich nemôžem tolerovať. Vždy hovorím, že postupne, postupne môžete prestať fajčiť alebo piť čaj a kávu. Ale ak ide o drogy, nehovorím hľadajúcim ,postupne, postupne môžete prestať’. Hovorím im: ,Prestaňte okamžite!‘. “

„Si prísny aj pokiaľ ide o stravu?“ opýtalo sa jedno dievča.

„Mäso a ryby“, vysvetľoval Majster, „a zvlášť mäso nám ponúka zvieracie vedomie. Keď jeme mäso, naše jemné nervy sa rozrušia. Aj ryby sú nebožské. Keď jeme ryby, jemné nervy upadnú do letargie. Aj tak sme napoly ako zvieratá. Stále bojujeme a hádame sa. Prečo by sme mali zvyšovať svoje zvieracie vlastnosti? Ale opäť hovorím, tak ako s čajom a kávou, ak nedokážete prestať jesť mäso a ryby okamžite, netrápte sa( pomaly ale iste sa ich môžete vzdať. Snažte sa týždeň po týždni zmenšovať ich množstvo. Ale ak je to možné, je lepšie prestať jesť mäso a ryby okamžite. Keď chcete nasledovať duchovnú cestu, prečo by ste mali zvyšovať svoje zvieracie vlastnosti?“

Vtedy jeden hľadajúci povedal: „Som žiakom iného Majstra a ten nie je ku svojim žiakom taký prísny.“

Majster odpovedal: „Tak ako my nemáme právo niekoho presviedčať, ani ty nemáš právo rušiť náš mier, našu čistotu, našu modlitbu. Neprosíme ťa, aby si prišiel na našu cestu. Ak si prišiel z inej cesty, to nevadí, ak teraz cítiš potrebu nasledovať našu cestu. Ale ak ešte stále máš iného Majstra a súčasne skúšaš našu cestu alebo iné cesty, potom neurobíš žiadny pokrok. V škole je veľa predmetov. Prirodzene, na každý predmet potrebuješ iného učiteľa. Ale vo vnútornej škole to nikdy nemôže byť takto. V duchovnom živote je jeden predmet a jeden učiteľ. Ak ideš rôznymi cestami, robíš chybu.“

Nakoniec Majster prehovoril ku všetkým hľadajúcim a novým žiakom. „Väčšina mojich žiakov berie tieto veci úprimne a vážne, takže cítim, že môžem uplatniť svoju autoritu. Ak nechceš nasledovať našu cestu oddane, dušeplne, jednoznačne, potom nepotrebujeme tvoju prítomnosť. Nemôžeš vyhovieť dvom Majstrom. Ten, kto chce potešiť každého, nepoteší nikoho. Ak chceš nasledovať našu cestu, mal by si nám dať šancu. Ak po šiestich mesiacoch alebo po roku či dvoch rokoch budeš cítiť, že tu nič nedostávaš, potom by si mal ísť k niekomu inému. Ale pokiaľ zostávaš v mojom člne, musíš dodržiavať moje pravidlá, ktoré sú dušeplnou potrebou pre moje duchovné deti.“

Patríš Bohu

„Nový rok znamená novú nádej, nové odhodlanie, novú realizáciu, novú manifestáciu. Každý rok môžeme mať novú nádej, nové odhodlanie, novú realizáciu a novú manifestáciu, ale nanešťastie to tak zvyčajne nie je. Takže aspoň raz za rok by sme mali nájsť vnútornú odvahu a priniesť do popredia nové dosiahnutia, novú realitu. Keďže je to tak, chcem povedať, že dnes získavame zlatú príležitosť nielen prekročiť svoje obmedzenia, ale ich aj premeniť. Keď ašpirujeme, nakoniec prekročíme svoje dosiahnutia. Keď prekročíme svoje dosiahnutia, prekročíme aj svoje obmedzenia. Každú sekundu môžeme niečo dosiahnuť a prekročiť, a kým prekračujeme sami seba, naše obmedzenia môžu byť tiež ľahko premenené. Takto postupne spoznávame viac a viac zo svojej božskej reality.“

Po tomto prejave Majster požiadal svojich žiakov, aby k nemu po jednom prišli po duchovné požehnanie. Keď ich požehnal, jeden z Majstrových blízkych žiakov sa spýtal: „Majstre, môžeš povedať každému z nás individuálne, aké obmedzenia by sme mali prekonať?“

Majster odvetil: „Moje duchovné deti, máme iba jedno obmedzenie a to obmedzenie je pocit, že Boh patrí niekomu inému a nie nám. Naučili sme sa: „Boh patrí jemu, nadŕža jemu, nie mne.“ To je naše jediné obmedzenie. Keď máme takýto postoj, cítime, že my sami sme tým najneužitočnejším obmedzením. Ale teraz sa pokúsme cítiť, že Boh patrí iným, ale tak isto patrí aj nám. Každý človek musí mať vieru, že nakoniec pocíti trvalú Prítomnosť Boha. Keď máme tento pocit, všetky naše obmedzenia sa dajú prekonať. Takže odteraz, prosím, všetci cíťte, že Boh patrí vám. Ak prehlásite Boha za svojho najvlastnejšieho, nemôžu tu byť žiadne obmedzenia.“

Zrazu sa jeden mladík postavil. „Majstre, čo mám robiť? Som tvojím žiakom už desať rokov, ale stále cítim, že som samé obmedzenie.“

„Predovšetkým,“ povedal Majster, „je nesprávne, ak cítiš, že si bezcenným žiakom alebo že si mojím najhorším žiakom. Takéto pocity nie sú dobré. Sú dva spôsoby ako sa zničiť. Jeden spôsob je cítiť, že sme veľkí, veľmi veľkí, ďaleko najlepší( každý je nám podradený. Toto je jeden druh ega, je to prílišné zdôrazňovanie seba samého. Iný spôsob, ako sa zničiť, je cítiť, že sme beznádejní, že sme zbytoční, každý je oveľa vyššie než my. Ak cítime, že nestojíme za nič, dáva nám to určité jemné potešenie. Ak cítime, že každý je pri našich nohách, že sme ďaleko presiahli všetkých, tiež získame určité potešenie. Ego sa prejavuje týmito dvomi spôsobmi. Jedným spôsobom povzbudzujeme svoje sebazdôrazňovanie a tým druhým spôsobom ochudobňujeme svoje sny a skutočnosť. Obidva spôsoby sú zlé. “

„Potom ako by som to mal cítiť, Majstre?“ spýtal sa chlapec.

„Pozitívny prístup je: „Som Božím synom. Je na mne, aby som Ho potešil Jeho vlastným spôsobom a je na Ňom, aby prejavil Svoju Skutočnosť vo mne a cezo mňa. Ak máš takýto postoj, potom nikdy nebudeš mať pocit menejcennosti a nikdy si nebudeš myslieť, že si mojím najhorším žiakom. Kto je najlepší? Kto je najhorší? Len Boh sám to vie. Ale tým, že budeš mať pocit, že si ďaleko najlepší alebo najhorší, nezískaš nič. Ak zväčšuješ svoje ego, potom robíš niečo zlé. A ak úmyselne ubíjaš svoju vlastnú realitu, tiež robíš niečo zlé.“

„Ach, Majstre, “ povedal ten chlapec, „máš stovky žiakov, a tak nie je ľahké cítiť, že som tvojím vybraným žiakom.“

Prečo žiaci neprichádzajú

„Venu“, povedal Majster, „mám ťa tak rád. Prečo si prestal chodiť do môjho ašrámu?“ Žiak zahanbene sklonil hlavu a povedal: „Majstre, musím byť úprimný. Práve preto, že k  tebe prichádza ten darebák Tushar, ja už viacej neprichádzam. Nechcem vidieť jeho tvár.“

„Venu,“ vykríkol Majster, „aký je to dôvod?“ Majster sa odmlčal a potom smutne povedal: „Poznám jedného duchovného Majstra, ktorý mal jednu indickú žiačku a jednu americkú žiačku. Tá Indka a Američanka sa stali dôvernými priateľkami. Nanešťastie ich priateľstvo nevydržalo dlho a čoskoro boli na nože. Jedného dňa indická žiačka prišla k Majstrovi a povedala: ,Majstre, opúšťam tvoj ašrám‘. Majster sa spýtal: ,Prečo? Prečo?‘ Ona odpovedala: ,Ak tá americká dáma získa realizáciu Boha, potom ja to nepotrebujem. Je pod moju dôstojnosť, aby som dostala čosi, čo bude mať ona. Nepotrebujem tvoju realizáciu Boha. Nikdy by som nemohla byť spokojná s čímkoľvek, čo má ona.‘ Nuž, môj Venu, ty sa správaš úplne rovnako.“

Venu povedal: „Odpusť mi Majstre. Viem, že môj dôvod znie absurdne, ale pre mňa je samotná Tusharova prítomnosť utrpením.“

„Venu,“ povedal Majster, „sú ďalší žiaci, ktorí odo mňa odišli a oni tiež prestali prichádzať kvôli osobným krivdám. Tiež sa hádali so žiakmi, ktorí ešte stále chodia do môjho ašrámu. Je isté, že Tushar je z tvojho hľadiska zlý, ale pretože stále medituje, je ešte stále v našom člne, určite realizuje Boha omnoho skôr, než ty.“

„Majstre,“ vykríkol Venu, „nemôžem počúvať to, čo hovoríš.“

Majster pokračoval: „Odišiel si z cesty, pretože s niekým nesúhlasíš. Tu je naším problémom to, že nám chýba múdrosť. Nemyslíme na to, čo v skutočnosti robíme samým sebe. Tým, že hľadáme chyby na druhých, sami seba prebodávame. Nie je to nič iné. Vždy sa musíme snažiť byť múdri, božsky múdri.“

Majster sa odmlčal. „Venu, odhliadnuc od tvojich problémov s Tusharom, čo si myslíš, aký pokrok teraz robíš?“ Venu bol ticho.

Majster povedal: „Najbolestnejšie na tom je, že keď si ku mne prišiel, mal si omnoho viac inšpirácie a ašpirácie, než máš teraz. To znamená, že pred štyrmi, piatimi alebo šiestimi rokmi si ašpiroval lepšie ako teraz. Tak ako ty, ostatní žiaci mali absolútnu úprimnosť, oddanosť a ašpiráciu, keď ku mne prišli po prvýkrát. Niektorí z mojich žiakov boli skutočne takí čistí, takí božskí, boli to úplní anjeli v každom zmysle toho slova. Dávali mi také sľuby, že v tejto inkarnácii sa buď dostanú na pokraj realizácie alebo skutočne realizujú Boha. A teraz nám títo žiaci dávajú ďalšiu realizáciu. Na svojej ceste k realizácii Boha nejakou chybou realizovali niečo iné namiesto Boha a to je nevedomosť. A teraz čo sa s nimi stalo? Môžem iba povedať, že upadli, ak ich chcem opísať a toto slovo sa absolútne hodí aj na teba, syn môj.“

Venu si schoval hlavu do dlaní. „Majstre, čo mám teraz robiť?“

Úprimnosť určuje cieľ

„Čo tým myslíš, dcéra moja?“

„Majstre, niekedy cítim, že sa moje ciele ku mne približujú a niekedy cítim, že sa vzďaľujú. Ale pohybujú sa vôbec?“

„Moja duchovná dcéra, každý cieľ ustavične plače, aby mohol prísť k nám, ak sme úprimní, ak sme oddaní, ak sme veľmi duchovní. Sú tri významné ciele. Prvým cieľom je realizácia Boha, ktorá je pre teba stále ešte vzdialeným plačom. Ďalej nasleduje odhalenie Boha. Tento druhý cieľ je práve teraz za hranicami tvojej predstavivosti. Tretím cieľom je prejavenie Boha, ktoré je ešte ďalej.

„ Žiak, ktorý ašpiruje na realizáciu Boha, je ako dieťa, lezúce k svojej matke. Ak matka vidí, že sa dieťa s absolútnou úprimnosťou snaží k nej prísť, potom sama beží k dieťaťu. Podobne Boh prichádza k intenzívne ašpirujúcemu hľadajúcemu. Odhalenie Boha, ktoré je druhým cieľom, je podobné. Boh nás po celý čas pozoruje. Keď sme už dosiahli prvý cieľ a úprimne plačeme po tom, aby sme dosiahli druhý cieľ, On stojí pri druhom cieli a príde nám v ústrety. Nakoniec stojí pri treťom cieli, ktorým je prejavenie Boha. A opäť v správnom čase príde.“

„Prečo potom niekedy cítim, že sa môj cieľ vzďaľuje, Majstre?“

„Dcéra moja, to úplne závisí od tvojej úprimnosti. Ak si celkom úprimná, potom ten, kto ti udelí realizáciu, odhalenie a prejavenie, príde k tebe bližšie. Ale ak nebudeš úprimná, potom sa cieľ bude ustavične vzďaľovať. Cieľ - Realizácia, cieľ - Odhalenie, cieľ - Prejavenie. Všetky tri Ciele od teba odídu ďaleko, ďalej, najďalej, ak ti bude chýbať úprimnosť.

„Dcéra moja, je ešte ďalší dôvod, prečo niekedy cítiš, že tvoj cieľ sa vzďaľuje.“

„Čo je to, Majstre? Veľmi rada by som to vedela.“

„Dieťa moje, každý raz, keď na niekom nájdeš chybu, prosím, cíť, že musíš prejsť o jeden krok viacej, aby si dosiahla svoj cieľ. Povedzme, že tvoj cieľ je pred tebou sto metrov. V tom okamihu, keď si s niekým nespokojná, keď sa na niekoho nahneváš, keď si na niekoho žiarlivá, tvoj cieľ nezostane sto metrov vzdialený, bude vzdialený sto jeden metrov. Každý raz, keď prechovávaš nebožské myšlienky o niekom, sa vzdialenosť k tvojmu cieľu iba zväčšuje. Tvoj cieľ sa vzďaľuje. Tak teraz vidíš, kto v tejto situácii stráca. Iba blázon by chcel odďaľovať svoj pokrok. A ty nechceš byť blázon.“

„Majstre, samozrejme sa nebudem snažiť urobiť niečo zlé úmyselne. Ale cieľ je taký vzdialený. Naozaj je v tom rozdiel, keď urobím jeden krok navyše?“

„Najdrahšia dcéra, snažíš sa dosiahnuť svoj cieľ tak skoro, ako je to možné, pretože si študovala našu filozofiu a vieš, že dokonca ani realizácia nie je konečným cieľom. Povedzme, že chceš získať doktorát, ale práve teraz ešte nechodíš ani na vysokú školu. Najprv musíš získať bakalársky titul, potom musíš získať titul magistra a nakoniec získaš doktorát. Tvoj cieľ je veľmi vzdialený. Takže čo robíš teraz? Študuješ so všetkou dychtivosťou, aby si získala svoj prvý titul. Ale ak nebudeš študovať v škole, čo sa stane? Podobne, ak budeš vo svojom živote ašpirácie študovať žiarlivosť, neistotu, hnev a agresiu, ktoré sú absolútne nesprávnymi vecami na štúdium, čo sa stane? Každý raz, keď urobíš niečo zlé, prosím, cíť, že musíš prejsť o jeden krok ďalej, aby si dokončila svoju úlohu. Študuješ s najväčšími problémami. Nechceš oddialiť svoj konečný úspech ani o sekundu.“

„Majstre, práve teraz sú tieto Ciele pre mňa úplnou nemožnosťou. Prečo mám pre ne vôbec plakať?“

„Prečo chceš tieto Ciele? Pretože potrebuješ uspokojenie. To je dôvod. Niet žiadneho iného dôvodu. Chceš uspokojiť samu seba božským spôsobom, Božím vlastným spôsobom. Ak chceš byť uspokojená, potom niečo musíš urobiť, aby si dosiahla uspokojenie. Keď sa vyšplháš na mangovník, odtrhneš si mango a zješ ho. Vtedy ti mango bude chutiť omnoho sladšie, než keby ti ho niekto priniesol bez tvojho vlastného úsilia. Ak do toho nevložíš žiadne osobné úsilie, potom môžeš to mango jednoducho zahodiť. Ten, kto ti ho priniesol, ti môže povedať, že je veľmi chutné, ale práve preto, že si do toho nevložila svoje vlastné úsilie, sa ti to mango nebude zdať také chutné.

„Keď ponúkneš svoje osobné úsilie, získaš Božiu Milosť. Ak chceš vyliezť na strom, potom ti niekto pomáha liezť a ten niekto je Najvyšší v tebe. Ale ak nechceš vyliezť na strom a ak Najvyšší vylezie hore za teba a prinesie ti mango, potom ti hovorím, že nezískaš uspokojenie. Takže tvoje osobné úsilie a Božia Milosť musia ísť spolu. Iba vtedy budeš božsky, výsostne uspokojená.“

„Majstre, osvetlil si moje otázky sú svojím nesmiernym svetlom, ale prosím, povedz mi, ako môžem prestať robiť tieto zlé veci?“

„Dcéra moja, si v mojom ašráme, si v mojom člne, si neoddeliteľnou súčasťou mojej misie. Dnes predstavuješ Boží Sen tu na zemi. Zajtra budeš predstavovať Božiu Skutočnosť. Ak si zapamätáš túto vznešenú pravdu, potom choroba tvojej frustrácie, choroba tvojej depresie, choroba tvojho hnevu, choroba tvojej neistoty, choroba tvojej žiarlivosti, choroba tvojho zlyhania, všetky tieto choroby určite zmiznú žmurknutím oka. Vieš, čo je tvojím konečným cieľom. Keď raz dosiahneš Cieľ, keď sa raz staneš Cieľom, potom uvidíš, že to je to, čím si vždy bola.“

Majstrovo pokarhanie

„Ľutujem, Majstre, nemôžem si pomôcť, aby som nemyslela na tvoje včerajšie pokarhanie.“

„Včera som ťa nemilosrdne karhal, to je pravda, ale dnes ti ukazujem svoju nekonečnú Lásku a Náklonnosť. Prečo ešte stále rozmýšľaš o mojom pokarhaní?“

„Neviem, Majstre.“

„Cítiš ľútosť?“

„Majstre, je to pocit ľútosti alebo pocit bezmocnosti?“

„V tomto prípade, dcéra moja, to nie je pocit bezmocnosti, je to vnútorná revolta.“

„Čo by som mala robiť, aby som sa týmto spôsobom nebúrila, Majstre?“

„Musíš cítiť, že všetko, čo hovorím je absolútne správne, absolútne nevyhnutné. Nezáleží na tom, čo poviem, dokonca aj keď to urobím žartovným spôsobom, je to pre dobro mojich žiakov. Ak sa nahneváš, alebo ak sa budeš cítiť zahanbená niečím, čo poviem, potom nepríjmeš moje Svetlo.“

„Niekedy mám naozaj pocit zbytočnosti a beznádeje, keď ukazuješ tak jasne na moje obmedzenia a slabosti.“

„Dieťa moje, vtedy sa necíť sklamaná. Namiesto toho cíť, že je tu niekto, kto ťa skutočne miluje, kto má o teba bezpodmienečný záujem.“

„Cítiš sa niekedy sklamaný, keď robím tie isté chyby znova a znova?“

„Keby som bol obyčajnou ľudskou bytosťou, už dávno by som sa bol vzdal svojho úsilia. Bol by som povedal: ,Je to s ňou zbytočné, beznádejné. Premeniť jej podstatu je nemožná úloha.‘ Ale božské vo mne, nikdy nezaujme tento postoj. Keď sa zaoberám svojimi duchovnými deťmi, je to moja bezpodmienečná Láska, Záujem a Súcit, ktoré účinkujú. Nezáleží na tom, čo si urobila, nezáleží na tom, čo robíš, vždy budem pokračovať a ukazovať ti svoj nekonečný Záujem.“

„Majstre, ľutujem, že si ho nezaslúžim.“

„Všetko je bezpodmienečné, dieťa moje. Pretože som ťa žiadal, aby si bola bezpodmienečná a bezvýhradná vo svojej láske, oddanosti a odovzdanosti, tak isto aj ja som bezpodmienečný voči tebe. Ja nielen kážem, ale aj konám. Opäť a opäť prídem k tebe a ponúknem ti svoje bezpodmienečné vedenie v nádeji, že sa postupne, postupne zlepšíš.“

„Zlepšujem sa, Majstre? Zlepším sa?“

„Včera som sa s tebou rozprával jeden a pol hodiny. To znamená, že cítim, že dokážeš prijať moje Svetlo a Múdrosť. Mala by si byť šťastná a pyšná, že som s tebou strávil toľko času. Keby som cítil, že tvoj prípad je beznádejný, potom by som jednoducho vzdal ten boj. Tvoj problém spočíva v tom, že neveríš tomu, že dokážeš prekonať svoje slabosti. Ale ak ma budeš cítiť po celý čas vo svojom srdci, potom budeš mať dôveru v seba.“

„Majstre, mala by som ti povedať ešte niečo iné. Niekedy sa cítim taká zahanbená svojimi slabosťami.“

„Dcéra, ak som tvoj Milovaný Pán, tvoj Milovaný Najvyšší, čo mi vždy hovoríš, potom by si nemala cítiť, že predo mnou musíš niečo skrývať. Nie je nič, čo by si sa mala snažiť predo mnou skryť, nič v tvojej podstate, za čo by si sa mala hanbiť. Ak vieš, že som tvojím najdrahším Pánom, iba potom pocítiš našu jednotu, našu neoddeliteľnú jednotu. Stvorenie sa nesnaží skrývať pred Tvorcom. Ak máš hrudu hliny a ponúkneš ju aby bola tvarovaná, potom už nezostane beztvarou, špinavou a nečistou. Podobne, ak mi ponúkneš svoju nevedomosť, potom ju môžem premeniť. Dcéra moja, necítiš, ako milujúco a božsky som ťa viedol, tvaroval a formoval?“

Majster sa odmlčal. „Aké veľké je tvoje odovzdanie voči mne, moje dieťa? Keby som ťa požiadal, aby si išla a pracovala niekde inde, urobila by si tú prácu tak radostne, ako keď si tu so mnou? Keď ťa požiadam, aby si niečo urobila, urobíš to ochotne, radostne, bezpodmienečne?“

„Majstre, priznávam, že moje odovzdanie nie je veľmi silné. Zvyčajne väčšinu dňa nie som s tebou, a preto necítim, že som neoddeliteľnou časťou tvojho života.“

„Dcéra, či je jediný deň, keď ťa nevidím a netelefonujem s tebou? Toľkými spôsobmi sa snažím, aby si mi bola blízka. Tým, že ťa žiadam, aby si pre mňa robila všetky možné druhy nesebeckej služby, ti dávam príležitosť stať sa neoddeliteľnou časťou môjho života. Keď pre mňa pracuješ, je také jednoduché byť v mojom vedomí, cítiť ma vo svojom srdci. Nie je dôležité, koľko si so mnou na fyzickej úrovni, ale ako ma udržíš vo svojom srdci. Moja sestra, ktorá býva odo mňa tisícky míľ ďaleko, mi je taká drahá. Som pre ňu všetkým. Som jej celým svetom. Ale môžem jej telefonovať iba dva alebo trikrát do mesiaca. Myslíš si, že mi nie je najdrahšia?“

„Majstre, nemala by som toľko myslieť na iných žiakov, ktorí sú s tebou viacej než ja.“

„Moja najdrahšia dcéra, viem, čo je pre teba najlepšie, čo ti umožní, aby si robila najrýchlejší pokrok. Robím to, čo je správne pre každého môjho žiaka.“

„Dokonca aj keď som s tebou, Majstre, často si bolestne uvedomujem svoje obmedzenia, na ktoré si poukázal.“

„Prečo dovolíš tejto mentálnej bolesti hlavy, aby ťa trápila? Koľko viery vo mňa máš? Necítiš, že robím a budem robiť pre teba všetko? Mala by si byť šťastná, že je tu niekto, kto ťa skutočne miluje, bezpodmienečne a bezvýhradne. Poď, požehnám ťa, moje dieťa.“

Majster požehnal svoju žiačku. „Veríš, tomu, čo ti hovorím?“

„Verím.“

„Cítiš to?“

„Cítim to, Majstre.“

Nič iné, ako výsmech pre svätých

Raz sa stalo, že takmer po celý rok táto pani svojmu Majstrovi nepísala, ani mu netelefonovala. Potom raz popoludní mu zatelefonovala. Plakala a hlasno nariekala.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa Majster.

„Dnes všetko stratíme. Dnes môjho manžela obžaluje jedna významná rodina.“

Jej manžel bol lekárom. Zdalo sa, že ostatní lekári ho obvinili, že predpísal zlý liek a spôsobil smrť pacienta. A teraz príbuzní toho mŕtveho pacienta žalovali jej manžela.

„Ak môj manžel dnes prehrá, bude musieť zaplatiť stotridsaťpäťtisíc dolárov, alebo pôjde na celý život do väzenia! Majstre, nemáme stotridsaťpäťtisíc dolárov, musíš zachrániť môjho manžela a moju rodinu.“

Majster povedal: „Dobre.“

Prípad sa mal prejednávať okolo jednej hodiny. Majster sa sústredil a niečo okultne urobil. Božou milosťou manžel tej ženy svoj prípad vyhral. Jeho právnik nemohol uveriť svojim ušiam. Povedal svojmu klientovi, že to, čo uviedol na jeho obranu, bolo veľmi slabé a neprimerané. Myslel si, že sudca sa bude jeho obhajobe smiať. Nikdy, nikdy neočakával, že tento lekár vyhrá svoj prípad. Bol jednoducho ohromený.

Lekár prišiel domov plný veľkej blaženosti a povedal svojej manželke.

„Nie je to nadarmo, že my dvaja meditujeme. Dnes určite zapôsobila nejaká zvláštna božská sila. Práve preto, že ty a ja meditujeme, zasiahla božská sila.“

Žena povedala svojmu manželovi, že im Majster pomohol. Lekár jej veril niekoľko krátkych sekúnd a potom povedal: „To je nemožné! On je ďaleko, ďaleko od nás a ten prípad sa prejednával tu. Je to jednoducho nemožné. Ale preto, že sme ten prípad vyhrali, môžeme tvojmu Majstrovi ponúknuť našu vďačnosť, avšak rovnako dobre môžeme ponúknuť vďačnosť hocikomu, Bohu alebo dokonca aj pouličnému žobrákovi. Keby sme boli prehrali, boli by sme vedeli, koho preklínať, ale teraz môžeme oceniť hocikoho.“

Po nejakom čase sa Majster zastavil u tejto ženy na krátku návštevu. Jej najstarší syn, ktorý bol čokoľvek, len nie božský, bol tiež prítomný. Duchovnosť bola preňho nepríjemná. Nikdy, nikdy sa nestaral o duchovný život. Romantický život bol jeho normálnym životom, vitálny život bol jeho normálnym životom. Ale Majster zo svojej nekonečnej štedrosti požehnal tohto chlapca a ponúkol mu malý špendlík. Jeho matka bola skutočne prekvapená, že si jej najstarší syn nerobil z tohto špendlíka žarty a neposmieval sa Majstrovi. Ľahko to mohol urobiť, ale neurobil to. Matka si myslela, že keď Majster odíde, jej syn zahodí ten špendlík, ale neurobil to. Schoval si špendlík do svojej peňaženky.

O niekoľko mesiacov sa tento chlapec počas búrky prechádzal po lúke s jedným svojím priateľom. Boli od seba iba niekoľko metrov vzdialení. Zrazu úder blesku zasiahol a zabil jeho priateľa. Syn tej ženy bol zázračne zachránený. Úplne užasnutý telefonoval svojej matke a odovzdal jej posolstvo, že špendlík pomohol.

Nuž, ten Majster vedel, že život toho chlapca bol ohrozený útokom. Videl tieň smrti na jeho tvári, a preto mu Majster ponúkol ten špendlík, aby zabezpečil pre chlapca Božiu Ochranu. Chlapcov život bol zachránený, ale ak sa ho teraz opýtate na toho Majstra, jeho odpoveďou nebude vďačnosť, ale absolútny výsmech.

V duchovnom živote sú ľudia, ktorí sa posmievajú svojmu duchovnému Majstrovi napriek tomu, že od neho dostávajú bezpodmienečný súcit a záujem. Majster robí pre nich všetko bezpodmienečne, ale oni to berú ako samozrejmosť. Cítia, že je to Majstrova svätá povinnosť, aby im slúžil v každom okamihu. Dokonca svojho Majstra ani nepočúvajú. Celé mesiace sa Majster prakticky dotýka ich nôh. Prečo? Iba preto, aby ich potešil alebo urobil ich šťastnými. Ale žiaci nedokážu ukázať Majstrovi šťastnú tvár. Je to pre nich nemožné.