Existujú dôveryhodní ľudia!⁴⁷

Nedávno, ani neviem ako a prečo, som si tu v hoteli nechal na posteli peňaženku. Viem, že som vyberal nejaké bankovky a nechal som ju otvorenú na posteli. Bol som preč najmenej tri alebo štyri hodiny. Keď som sa vrátil, uvidel som peňaženku na posteli. Bola stále trochu otvorená. Potom som sa na ňu dlhšie sústredil. Moja vnútorná bytosť mi povedala, že pani, ktorá mi upratovala izbu, sa v peňaženke ničoho nedotkla. Peňaženka bola tam, kde som ju položil. Ničoho sa nedotkla. Je to Tamilka a ja ovládam jej jazyk veľmi dobre, ale len jazyk pre služobníctvo. Moja tamilčina nie je pre vyššiu triedu! V ášrame sme sa stretávali len s Tamilmi z triedy služobníctva. Táto pani patrí do tejto triedy, takže som sa s ňou mohol rozprávať.

Povedala: „Nie, nie, nie, nič som nevzala!“

Bol som veľmi spokojný. Potom som jej povedal: „V deň môjho odchodu ti nechám veľmi veľkú sumu peňazí, pretože si taká čestná.“ Bola veľmi, veľmi šťastná. Dnes ma videla, keď som odchádzal zo svojej izby. Prišla ku mne a povedala: „Guru, prosím, daj mi to do rúk. Ľudia tu kradnú peniaze, tak mi, prosím, nenechávaj peniaze na posteli. Príde niekto a vezme ich.“

Povedal som: „Nechal som na posteli toľko peňazí, a nikto mi ich neukradol! Dobre, pred odchodom ti dám peniaze. Dám ti ich do rúk.“ Vtedy bola taká šťastná. Tých peňazí sa absolútne nedotkla. Moja peňaženka bola otvorená, a ona nevytiahla ani jednu bankovku. Existujú dôveryhodní ľudia!

V deň odchodu ma táto pani hľadala a ja som hľadal ju, pretože som nechcel odísť bez toho, aby som jej dal peniaze. Keď som naposledy vošiel do svojej izby, uvidel som ju. V tamilčine som jej povedal: „Prosím, počkaj, počkaj, počkaj chvíľu!“ Povedal som si: „Koľko ringgitov jej mám dať?“ Rozhodol som sa, že jej musím dať 800 ringgitov.⁴⁸

Na obálku som napísal „800 ringgitov“. Keď som jej dal obálku, jej obočie sa zdvihlo až na strop! Bola taká úprimná, taká úprimná.

Včera táto pani prišla so mnou meditovať, s personálom hotela. Prišla s poslednou skupinou. Spoznal som ju, ale zúfalo som sa snažil nevenovať jej viac pozornosti ako ostatným, aby ich to nerušilo. Bol tam aj manažér! Sedel v prvom rade. Tak ako som sa usmieval na ostatných, usmieval som sa aj na ňu – presne tak isto. Je to taká milá pani.

Niektorí zamestnanci hotela meditovali veľmi dobre. Pozerali sa na mňa a dostali sa do veľmi vysokého sveta.

From:Sri Chinmoy,Moje zlaté deti, Agni Press, 2013
Sourced from https://sk.srichinmoylibrary.com/glc