Na druhej strane, niekedy mi trvá mesiace, kým urobím malý pokrok. Keď to trvá dlho, mám väčšiu radosť, ako keď to robím veľmi rýchlo. Keď robím rýchly pokrok, nemám takú veľkú radosť. Ale keď mi trvá veľmi dlho, kým dosiahnem úspech, dokonca aj dva alebo tri mesiace, mám väčšiu radosť.
GLC 1. 16. júla 2005, Aspiration-Ground Jamaica, New York↩
Boh rozhoduje za mňa vo všetkom. Tomu sa hovorí duchovnosť. Predtým, ako sa začne úprimná duchovnosť, hovoríme: „Urobím toto, urobím tamto.“ Ale keď raz vstúpime do duchovnosti, vtedy sa dostáva do popredia naša úprimnosť. Keď sa dostane do popredia úprimnosť, odovzdáme sa. Hovoríme: „Bože, ak chceš, aby som napísal stovky kníh, alebo len dve knihy, som viac než šťastný.“
V ľudskom živote sa vždy odohráva boj medzi túžbou a ašpiráciou. Začíname túžbou. Keď potom začneme ašpirovať, Boh nám dáva ovocie našej ašpirácie. Môže si z nás dokonca robiť žarty. Povedal mi: „Chcel si sa uspokojiť len s dvesto knihami! Ak sa ku Mne budeš modliť, ak Ma potešíš Mojím vlastným Spôsobom, potom aj život túžby, ktorý si kedysi mal, naplním veľmi duchovným spôsobom."
Boh splní naše túžby, ale Svojím vlastným Spôsobom. Keď sa prostredníctvom modlitieb a meditácií odovzdáme do Jeho Vôle, hovoríme: „Nepotrebujem naplnenie svojich túžob. Chcem Ťa len potešiť Tvojím vlastným Spôsobom. Daj mi len schopnosť potešiť Ťa Tvojím vlastným Spôsobom.“ Potom vidíme, že On vstupuje do nášho sveta túžob, ktorý chceme pochovať v zabudnutí, a z toho bahna, hliny a piesku sa snaží vyniesť diamant. Preto hovorím, že ak vstúpime do duchovného života, nestratíme žiadnu schopnosť.
Ak nám Boh dá božskú schopnosť, budeme pokračovať, napredovať. Aj v našich ľudských schopnostiach, ktoré sú také obmedzené, Boh vytvára zázraky. Začíname životom túžob. Potom sa naučíme, že život túžob nie je nič iné ako problémy a prekážky. Keď však vstúpime do duchovného života, všetko je neobmedzené, neobmedzené, neobmedzené.
GLC 2. 16. júla 2005, Aspiration-Ground Jamaica, New York↩
Knihy, z ktorých som sa učil v štvrtej a piatej triede, som si teraz kúpil znova. Vždy, keď idem do Kalkaty, kupujem si tieto knihy. Mám päťdesiat alebo šesťdesiat týchto malých kníh. Malé deti sa z nich stále učia.
Prečítal som už mnoho, mnoho tisíc kníh, ale z tých malých kníh, ktoré som čítal pred šesťdesiatimi rokmi, mám takú radosť - možno oveľa väčšiu, ako mám zo zložitých kníh, ktoré som prečítal.
GLC 3. 16. júla 2005, Aspiration-Ground Jamaica, New York↩
Čaká ťa závažné lekárske ošetrenie. Počas liečby, aj keď bude bolestivá, sa snaž posielať svojmu drahému dobré priania, lásku a záujem. V okamihu, keď dostávaš injekciu, povedzme, ak dokážeš myslieť na svojho najdrahšieho bez ohľadu na to, kde sa nachádza, potom sa bolesť stane sladkou. Samotná bolesť sa stáva takou sladkou, keď myslíme na svojich najdrahších, či už sú blízko alebo ďaleko. Vždy hovorím, že ak v tej chvíli, keď máme bolesť, dokážeme myslieť na svojich drahých, potom sa bolesť stáva sladkou, sladkou.
GLC 4. 16. júla 2005, Aspiration-Ground, Jamajka, New Yor↩
Nielen vnútorný život napreduje. Vo svojom vnútornom živote sa modlíme a meditujeme. Ale keď venujeme celú svoju pozornosť vnútornému životu, sýtime aj svoj vonkajší život. Nehladuje!
Počas jedného z našich Vianočných výletov som napísal dvadsaťsedem tisíc básní.6 V ten večer som sa stal najšťastnejším človekom! Pomyslel som si: „Už nebudem písať žiadne ďalšie básne.“ S úľavou som si vydýchol. Ale potom sa predo mňa postavil môj vnútorný Kormidelník, ktorého nazývam Najvyšší, a povedal: „Sedemdesiatsedem tisíc!“ Nebol to môj sľub svetu; Najvyšší ma sám prinútil začať sedemdesiatsedem tisíc básní, keď som dokončil dvadsaťsedemtisíc. Vždy poslúcham Jeho príkaz. Môžem povedať, že niečo skončilo, ale On potom povie: „Neskončilo!“ On neverí na odpočinok.
Svojim žiakom hovorím, že odísť do dôchodku je tá najhoršia možná vec. Nikdy neodchádzajte do dôchodku! Odpočíva Boh? On stvoril všetko. Toto je Jeho svet, toto je Jeho vesmír. Keďže Stvoriteľ neodpočíva, ako môžeme odpočívať my? Nemôžeme odpočívať. Musíme pokračovať, pokračovať.
GLC 5. 16. júla 2005, Aspiration-Ground, Jamajka, New York
↩GLC 5,3. Sri Chinmoy dokončil zbierku Dvadsaťsedem tisíc rastlín ašpirácie 24. januára 1998 v mexickom meste Cancún.↩
Keď vidím niekoho veľmi ťažkého, koho sa chystám zdvihnúť, skôr než sa zľaknem, srdce mi príde na pomoc. Skôr, než do mňa vstúpi strach, okamžite toho človeka vezmem do svojho srdca. Potom necítim žiadnu váhu.
GLC 6. 16. júla 2005, Aspiration-Ground, Jamajka, New York↩
Keď sa pozrieme na strom realizácie Boha tretím okom, vidíme, že tento strom nemá koniec. Stúpa stále vyššie a vyššie. Keď sa na strom pozeráme ľudskými očami, vidíme, že je ohraničený. Vieme, že môžeme vidieť najvyšší konár. Ďalej nemôžeme ísť. Ale pokiaľ ide o strom realizácie Boha, tretie oko sa ľudským očiam smeje.
Myslím, že to bolo pred troma týždňami, keď som bol v pokušení povedať, kedy som po prvýkrát sedel pri koreni stromu realizácie Boha. Potom som samozrejme vyliezol hore a Boh vie, kde som teraz. Ale môj vnútorný Kormidelník mi okamžite prikázal mlčať. S istotou viem, kedy som prvýkrát uvidel Boha tvárou v tvár. Nebolo to v tejto inkarnácii. Ale Boh povedal: „Nie! Nechaj tento dátum absolútne neistým.“ Vedel som to s istotou, ale On povedal: „Nie, chcem, aby si to udržal v absolútnej neistote.“ Preto som to nepovedal.
Niektorí duchovní Majstri oznámia svoju realizáciu Boha, ako napríklad Sri Aurobindo, ktorý uviedol dátum, kedy do neho Pán Sri Krišna natrvalo vstúpil. Predtým Sri Krišna prišiel a odišiel, prišiel a odišiel. Ale od 24. novembra 1926 v ňom Sri Krišna zostal natrvalo. To je dátum, ktorý Sri Aurobindo uviedol ako dátum svojej realizácie Boha.
Podobne sa o svojej realizácii Boha vyjadrili aj niektorí ďalší duchovní Majstri. V mojom prípade, ak mám byť veľmi úprimný, poviem, že to nebolo v tejto inkarnácii. Boha som realizoval dávno predtým, dávno predtým. Ale ako som povedal, najprv si sadnete ku koreňu stromu. Potom sa šplháte hore, hore, hore, hore, hore. Podľa toho, čo vidíte svojimi ľudskými očami, si poviete: „Ó, toto je to najvyššie!“ Ale keď použijete tretie oko, budete sa tomu takzvanému najvyššiemu iba smiať, pretože realizácia Boha nemá žiadne hranice.
GLC 7. 17. júla 2005, Aspiration-Ground, Jamajka, New York↩
Swami Vivekananda bol taký veľký. Keď mu chcel Sri Ramakrishna dať okultnú silu, opýtal sa: „Pomôže mi to pri realizácii Boha?“
Sri Ramakrishna povedal: „Nie, to ti nepomôže. Ale tým, že ukážeš okultnú silu, budeš môcť inšpirovať ľudí a pracovať pre ľudstvo.“
Swami Vivekananda povedal: „Nechcem to. Najprv chcem realizovať Boha."
Niektorí duchovní Majstri sa nikdy, nikdy nestarali o okultnú silu. Kým boli v procese realizácie Boha alebo po realizácii Boha, niekedy prirovnávali okultnú silu k mačkám a psom. Mačky a psy prichádzajú a obťažujú nás. Takto môžu okultné sily odviesť hľadajúceho, ktorý je na pokraji realizácie Boha. Dokonca aj pre toho, kto realizoval Boha, môžu tieto okultné sily predstavovať absolútne reálnu prekážku. Títo ľudia nedokážu myslieť na Boha, môžu len prejavovať svoju okultnú moc.
Niekedy duše, ktoré realizovali Boha, nechcú okultnú silu. Ale iba preto, že ju prejavili, v tom pokračujú. Jeden z mojich strýkov realizoval Boha a vo svojej dedine vždy používal okultnú silu. Robil milión vecí. Nakoniec plakal a volal k Matke Káli: „Čo to robím? Iba živím zvedavosť ľudí.“ Už nechcel, aby ho ľudia obťažovali. Potom začal zámerne hovoriť nesprávne veci. Vedel, čo je pravda, ale dával zlé odpovede. Potom k nemu ľudia prestali chodiť.
Niektorí duchovní Majstri sú veľmi múdri. Používajú okultnú silu tajne, vo vnútri, aby to nikto nevidel. Navonok nič nevyhlasujú. V skutočnosti neexistuje ani jeden duchovný Majster najvyššieho stupňa, ktorý by okultnú silu nepoužíval vnútorne. Ale ak ukážete okultné sily navonok, budete mať vážne problémy. Nikomu nepomôžete, iba budete podnecovať zvedavosť ľudí. A zajtra, keď okultné sily neukážete alebo nebudete môcť ukázať, týchto nasledovníkov stratíte.
Na druhej strane, niektorí ľudia prichádzajú k Majstrovi, ale nie je to kvôli prejavom okultnej sily. Tak veľmi milujú svojho Majstra. Hovoria: „Koho zaujíma okultná sila? Pomôže mi to?“ Nikdy, nikdy nikomu okultná sila nepomohla realizovať Boha. Keď niekto realizuje Boha a okultné sily prídu, potom ich tento človek nezneužije. Niektorí ľudia sa však modlia k Bohu len za okultnú silu, nie za duchovnú silu alebo duchovnú múdrosť. Modlia sa a modlia len preto, aby získali okultnú silu, a niekedy naozaj nejakú okultnú silu získajú. Ale táto okultná sila nemá s realizáciou Boha nič spoločné. Rovnaký názor majú aj mnohí duchovní Majstri. Ak použijete okultnú silu, môžete sa dopustiť vážnych chýb. Môžete urobiť úplne najhoršiu možnú chybu. Ale duchovná sila to nerobí. Duchovná sila je úplne iná. Duchovná sila si vždy vyžiada povolenie od Absolútneho Najvyššieho. Bez povolenia človek duchovnú silu nepoužije. Keď ľudia používajú okultnú silu, predvádzajú sa. Nenájdu si čas na to, aby požiadali Najvyššieho o povolenie, či už by Ho poslúchli alebo nie. Ak za nimi niekto príde a niečo okamžite potrebuje, chcú ukázať svoj súcit alebo svoje schopnosti.
Často hovorím, že okultná sila je šialený slon. Ale duchovná sila taká nie je. Medzi okultnou silou a duchovnou silou je taký rozdiel!
GLC 8. 17. júla 2005, Aspiration-Ground, Jamajka, New York↩
Pozrite sa na Sri Krishnu v príbehu o vdove a krave. Mala len kravu. Arjuna požiadal Sri Krishnu, aby dal tej starej žene dar, a Sri Krishna povedal, že krava by mala zomrieť! Navonok bol Sri Krishna taký krutý! Ako mohol chcieť, aby krava zomrela? Stará pani sa udržala pri živote len vďaka krave. Sri Krishna však vedel, že by sa k nemu modlila oveľa viac, keby kravu nemala. Tým, že by ju potešil, že by k nej bol navonok láskavý, Sri Krishna nemohol urýchliť vnútorný pokrok starej vdovy.
Netušíme, v ktorom okamihu urobí Majster takýto krok. Nemôžeme to pochopiť, pretože nepoznáme budúcnosť. Takzvaná vonkajšia bezcitnosť môže byť vnútorným súcitom. Nevidíme do budúcnosti, nepoznáme budúcnosť, ale duchovní Majstri ju poznajú. Robia všetko pre naše dobro. Bohužiaľ, vo svojom ľudskom živote vždy chceme náklonnosť a súcit ľudským spôsobom. Tieto takzvané dobrodenia však môžu vytvoriť skutočné otroctvo. Nemusia nám nijako pomôcť.
Duchovní Majstri sa z ľudského hľadiska, na ľudskej úrovni, môžu určite javiť ako neláskaví. Na vyššej úrovni však konajú správne.
GLC 9. 17. júla 2005, Aspiration-Ground, Jamajka, New York↩
V ášrame sme mali veľa športov: volejbal, futbal – vy tomu hovoríte soccer – atletiku a druh tanca s palicami, ktorý Gudžaráti nazývajú garba. Všetko bolo povinné! V sobotu sme mali zápasenie a box, dve veci, ktoré som mal najmenej rád. Myslel som si, že box nepatrí do ľudského sveta. O zápasení som si myslel to isté.
Bol som pripravený pozerať sa, ale nie cvičiť. Koncom roka 1944, v rokoch 1945, 1946 a dokonca aj 1947 sa chlapci museli zúčastňovať na zápasení a boxe každú druhú sobotu: jednu sobotu sa boxovalo a ďalšiu sobotu sa zápasilo.
V tieto soboty ma nikto nemohol poraziť vo vymýšľaní výhovoriek. V sobotu o piatej hodine ráno som z neba dostal okamžitú inšpiráciu: vážne ma bolel žalúdok, hlava, alebo som mal horúčku. Nezostala už žiadna choroba, na ktorú by som sa mohol vyhovárať. Ale učiteľ bol veľmi, veľmi prísny. Volal sa Biren Chandra. Medzitým už zomrel. V sobotu sme museli vždy cvičiť. Nikdy mi neveril, nikto mi neveril. Ale dva razy som naozaj musel zápasiť.
Jeden z mojich blízkych priateľov sa volal Nikhil. Bol v mojom veku. Keď som pred niekoľkými rokmi navštívil svoju sestru v nemocnici, bola tam aj jeho matka. Jeho matka bola odo mňa staršia najmenej o dvadsať alebo dvadsaťpäť rokov – možno aj viac. Chytila ma za ruky a dala si ich na hlavu, aby som ju požehnal, a to pred svojím synom! Moja kvalifikácia spočívala v tom, že som mal žiakov. Keďže som mal žiakov, znamenalo to pre ňu, že som duchovný Majster.
Na zápas bol stanovený časový limit. Po troch minútach bol koniec. Ale pre mňa a Nikhila boli tri sekundy dlhšie ako najdlhšie; tri minúty boli nekonečné. Keď sme spolu zápasili po prvýkrát, bohvie čo sme robili; nespadli sme. Druhýkrát sme sa obaja rozhodli, že hneď ako začneme, spadneme. Možno za dve sekundy sme obaja spadli. To bol absolútne predstieraný zápas. Potom nás Biren Chandra vyhrešil. Povedal: „Už nikdy vám nedovolím, aby ste zápasili!“ Aké požehnanie, aké požehnanie! Vedel, že sme to urobili zámerne.
V dňoch, keď sme mali boxovať, som niekedy odišiel dve alebo tri míle ďaleko. Meditoval som, spieval a robil som rôzne veci. Biren Chandra mi to odpustil, pretože vedel, že je to na mňa priveľa.
Zápasil som dvakrát. Ale toto je môj najznámejší zápasnícky príbeh.
Myslím, že som mal sedemnásť rokov. Do ášramu prišiel z Biháru chlapec menom Krišna. Bol to zďaleka najlepší zápasník ášramu. Mal veľmi mohutnú postavu a bol veľmi, veľmi silný. Dokázal ma vyhodiť do vzduchu. Na druhej strane, bol stelesnená jednoduchosť. Ani pre mňa nebola jednoduchosť ťažkou úlohou. Za jednoduchosť by som mohol dostať veľmi dobrú známku, ale niekedy sa do popredia dostala moja nezbedná povaha!
Raz večer som chcel ísť meditovať do parku pred guvernérovým palácom. Krišna chcel ísť so mnou. Mal ku mne úctu, obrovskú lásku a rešpekt, a ja som ho mal tiež veľmi rád. Sedeli sme v parku na lavičke, bok po boku. Ja som meditoval a on meditoval. Potom sme sa dali do rozhovoru. Povedal mi: „Chinmoy-da, všetci sádhuovia sú falošní! Predstierajú, že majú okultné schopnosti. Hovorím ti, že sú falošní! Všetci títo nábožní ľudia nemajú okultnú silu. Neexistuje ani jeden sádhu, ktorý by mal okultnú silu.“
Povedal som mu: „Nehovor to, prosím. Áno, môžu existovať klamári, ale je veľa takých, ktorí majú okultné schopnosti.“
Povedal: „Nie, nie! Nikto nemá okultnú silu! Nikto – všetci sú klamári, klamári, klamári!“
Potom som mu povedal: „Zajtra ráno o desiatej príď do medzinárodnej knižnice.“ Pracoval som v knižnici ášramu. Bol som asistentom knihovníka, ktorý mal na starosti bengálske oddelenie. Boli tam
tri malé miestnosti s tisíckami a tisíckami bengálskych kníh a tisíckami časopisov, a ja som s nimi pracoval, najmä s bengálskymi časopismi.
Nasledujúci deň prišiel presne v stanovený čas. Povedal som mu, aby sa postavil k stene, a on ma poslúchol.
Postavil som sa k nemu tvárou. Zámerne som chcel, aby sa postavil k stene, pretože som vedel, čo sa stane. Pozrel som sa naňho. Myslím, že to netrvalo dlhšie ako päť sekúnd. Čo sa potom stalo? Padol na zem, priamo na mňa, a zhodil ma. Obaja sme spadli. Potom omdlel – či naozaj omdlel, to vie len Boh. Asi dve alebo tri minúty ležal na zemi. Vstal som a on tam stále ležal. Potom mi povedal: „Darebák!“, a utiekol.Kam išiel? Išiel k vedúcemu telesnej výchovy, asi o tri bloky ďalej, alebo ešte viac. Bežal a bežal. Bolo tam zhromaždených niekoľko ľudí. Predtým ma Krišna vždy oslovoval Chinmoy-da, ale v ten deň sa zo mňa stal Chinmoy. Povedal vedúcemu, ktorý sa volal Pranab-da: „Chinmoy ma chcel zabiť, chcel ma zabiť!“
Pranab a priatelia, ktorí boli okolo neho, sa Krishnovi smiali. Povedali: „Ako ťa mohol Chinmoy zabiť? Veď si oveľa silnejší ako on!“
„Nie, nie, on ma chcel zabiť!“
Pýtali sa: „Ako? Mal zbraň?“
„Nie.“„Mal meč?“
„Nie.“„Mal nôž?“
„Nie, nemal nič.“„Tak ako ťa mohol zabiť? Fyzicky si oveľa silnejší ako on. Ako by ťa mohol Chinmoy vôbec zabiť?“
Povedal: „Nie, nie, nie – očami! Jeho oči, jeho oči!“ Všetci sa mu smiali a vysmievali sa mu. Čo by mohli oči urobiť? Nevedeli, že mám schopnosť otvoriť si tretie oko. Kto by tomu v ášrame uveril?
Žiaľ, stal sa terčom posmechu a pokiaľ ide o mňa, prišiel o najdrahšieho priateľa. Od toho dňa sa ku mne už nikdy nepriblížil. Keď ma uvidel na jednom konci ulice, jednoducho utiekol.
S láskou som mu hovoril „Krishna Bhagaban“. A on ma láskyplne oslovoval Chinmoy-da! Takto to dopadne:
prejav okultnú silu a stratíš priateľa.To bola moja zápasnícka kariéra. Dvakrát som zápasil a nikdy som neboxoval – nikdy! Ale teraz som sledoval niekoľko skvelých zápasníkov sumo. Prišiel nás navštíviť majster sveta.
To je ten príbeh. V budúcnosti, kedykoľvek vás vyzvem, aby ste rozprávali tento príbeh, musíte ho rozprávať od samého začiatku. Nie je to ťažká úloha – vôbec nie! – ak budete dávať pozor, čo hovorím. Ak sa chystáte rozprávať príbehy, ktoré som za tie roky rozprával mnoho, mnoho, mnohokrát, skúste ich, prosím, rozprávať hneď od začiatku. Ak rozprávate príbeh hneď od začiatku, robí mi to obrovskú radosť. V opačnom prípade mi chýba sladkosť toho príbehu alebo niektoré zábavné časti hneď od začiatku.
GLC 10. 24. júla 2005, Výlet loďou z prístavu World's Fair Marina v Queense do Long Island Sound↩
Aj keď bude len jeden božský vojak pokračovať v behu, určite pôjdem ráno na preteky, večer budem dávať prašád a niektoré večery budem hrať hudbu.
GLC 11. 3. augusta 2005, Aspiration-Ground, Jamajka, New York↩
Teraz chcem ponúknuť pomaranče, ktoré som mal dať včera. Vtedy som musel riešiť život a smrť, takže som vás nemohol požehnať pomarančmi, ale dnes je všetko v poriadku, žiadna kríza nie je.
GLC 12. 7. augusta 2005, Aspiration-Ground, Jamajka, New York
↩GLC 12,1. Mierový koncert sa konal v Kostole sv. apoštola Pavla v New Yorku↩
Keď okolo mňa prechádzate druhý raz, pozdravím to božské vo vás a snažím sa vás pozdvihnúť požehnaním svojej duše. Pozdvihnem vás podľa vašej vnímavosti. Vtedy mám otvorené tretie oko. Vidím každého, kto okolo mňa prechádza. Možno si myslíte, že sa na vás nepozerám ľudskými očami, takže neviem, kto prechádza okolo. Ale prosím, verte mi. Vtedy mám otvorené tretie oko a konám božskú prácu vo vás a prostredníctvom vás. Z vašej strany je potrebná vnímavosť.
Keď prechádzate okolo mňa druhýkrát, fyzicky sa na vás možno nepozerám, ale duchovne sa na vás pozerám, pozerám, pozerám a robím svoju vnútornú prácu. Prvýkrát ponúkam svoju lásku a sladkosť tomu ľudskému vo vás. Druhýkrát sa približujem k božskému vo vás, takže druhýkrát musíte byť oveľa duchovnejší. V oboch prípadoch sa, prosím, pozerajte na mňa. Ak sa na mňa pozeráte, môžem vstúpiť do záhrady vášho srdca. Prosím, pripravte pre mňa záhradu svojho srdca.
Keď prechádzate okolo mňa prvýkrát, prosím, určite sa na mňa usmejte, keď sa usmievam a ponúkam vám lásku a sladkosť. Ak sa druhýkrát neusmievate, nevadí. Prosím, nachádzajte sa vo svojom najvyššom vedomí, v absolútne najvyššom. Čím vyššie budete, tým viac božského požehnania, božskej lásky a božského záujmu odo mňa dostanete. Vtedy nie som vo fyzickom svete, som v inom svete.
GLC 13. 7. augusta 2005, Aspiration-Ground, Jamajka, New York↩
Začíname so súťažením. Ak neexistuje súťaž, vládne letargia. Ak existuje súťaživý duch, človek sa snaží podať čo najlepší výkon. Ak neexistuje súťaživosť, sebadisciplína je najťažšia vec! Ak existuje určitá súťaživosť, potom sa do popredia dostáva náš vnútorný duch.
Na druhej strane, všetko berieme ako skúsenosť jednoty. Sme múdri, takže začíname so súťaživým duchom. Potom sa všetko stáva jednotou a sebaprekonávaním. Takto robíme pokrok.
Osobné sebaprekonávanie znamená, že ak teraz vstávam o siedmej ráno, budem sa snažiť vstávať o pol siedmej alebo o trištvrte na sedem. Takéto sebaprekonávanie je dobré v akejkoľvek oblasti. Je však mnoho ďalších vecí, ktoré môžeme robiť. Ak máme trochu súťaživého ducha, môžeme zažiariť v mnohých, mnohých oblastiach. Avšak náš súťaživý duch neznamená, že niekoho zničíme. Náš súťaživý duch sa presadzuje na základe našich bratských a sesterských citov.
GLCH 14. 7. augusta 2005, Aspiration-Ground, Jamajka, New York↩
Keď som zavesil, priamo v telefóne, ktorý som držal, som jasne videl dušu Subarata. Povedala mi: „Guru, a čo ja? Nepožehnal si ma!“ Vôbec som na ňu nemyslel! Požehnal som našich dublinským žiakov. Potom som ju s takou radosťou, láskou a náklonnosťou požehnal a ona bola taká šťastná. Subarata pochádzala z Írska a zo sveta duší udržiavala spojenie so svojím Írskom. Dokonca aj ako vedúca nášho Centra v Aucklande spolu s Jogyatom veľmi, veľmi usilovne pracovali na tom, aby do nášho dublinského Centra priviedli žiakov.
GLC 15. 7. augusta 2005, Aspiration-Ground, Jamajka, New York↩
To je moja skúsenosť s horolezectvom v tejto inkarnácii – nie skutočné hory, ale kopce a pahorky.
GLC 16. 13. augusta 2005, Aspiration-Ground, Jamajka, New York↩
Vo védskych dobách sa tento čas dňa nazýval hodina súmraku. Avšak, keď sa noc rýchlo blíži, alebo v skorých ranných hodinách, to sú najlepšie časy na meditáciu. Šťastní sú tí, ktorí sa snažia prijímať požehnanie, lásku, záujem, radosť, vďačnosť a hrdosť svojho Majstra. Nepremeškajú ani minútu tým, že zostanú ďaleko od svojho Majstra. Vážia si každú sekundu.
Aj ja som bol študent ako vy. Na dve alebo tri sekundy – nemyslím si, že to boli štyri sekundy – som mal to šťastie, že som mohol stáť pred svojím Majstrom. Matku sme videli na ihrisku so stovkami ľudí. Ale Sri Aurobinda sme videli štyrikrát do roka, zakaždým na tri sekundy – nie štyri sekundy. Boli tam dvaja strážcovia, ktorí nás po niekoľkých sekundách buď veľmi jemne odstrčili alebo odtiahli. Dokonca aj prvýkrát, keď ma Matka predstavovala Sri Aurobindovi, to bolo pre tých dvoch strážcov príliš dlho. Položili mi ruky na plece, pretože chceli, aby som odišiel. Teraz jeden z nich zmizol z pozemskej scény a druhý má stoštyri rokov.
Mám šťastie, že vás mám priamo pred sebou. Aj vy máte to šťastie, že ste prišli a sedíte predo mnou. Presne to robili védski proroci v minulosti. Aj v súčasnosti majú mnohí duchovní učitelia stanovené hodiny, keď svojim žiakom dovoľujú meditovať a modliť sa pred nimi. Ja som jeden z nich. Snažím sa znova a znova, úprimne, s láskou, požehnaním a vďačnosťou byť so svojimi duchovnými deťmi tak často, ako len môžem a tak dlho, ako len môžem.
Rozvíjajte, rozvíjajte, rozvíjajte aspekt oddanosti a rozvíjajte dychtivosť, dychtivosť, dychtivosť, dychtivosť.
Mnoho žiakov prichádza na naše oslavy zďaleka. Ak ste múdri, potom si od Majstra vezmete čo najviac. Vaše tretie oko možno ešte spí, ale ľudské oči, ak sú ašpirujúce, odo mňa prijímajú, keď vstúpim do veľmi vysokého, vznešeného vedomia.
Všetci veľmi potrebujeme dve veci: lásku a vieru, lásku a vieru. Je celkom ľahké milovať niektoré ľudské bytosti, ale nie je také ľahké im veriť. Máte veľa priateľov. Máte ich radi, možno ich máte veľmi radi. Ale pokiaľ ide o vieru, žiaľ, budete prvým človekom, ktorý v nich vieru nemá. Dokonca aj vo vonkajších činnostiach bude vaša viera v tieto osoby možno takmer nulová. Kde je vaša viera, keď ide o niečo duchovné, niečo vážne, niečo z vnútorného sveta? Na druhej strane, niekedy máme vieru, ale nemáme lásku. Povedzme, že vstúpime do záhrady. Záhrada je veľmi krásna, s mnohými, mnohými krásnymi kvetmi. V tomto prípade máme vieru v záhradníka, ale kvety milujeme. Záhradník dokáže záhradu urobiť krásnou, preto v neho máme bezvýhradnú vieru. Ale milujeme jeho dosiahnutie, tie najkrajšie kvety. Na druhej strane, máme obrovskú vieru v modernú vedu a techniku, ktorá dokáže za niekoľko okamihov spôsobiť obrovskú deštrukciu. Ale milujeme ich? Nemyslím si, že milujem počítač a moderné technológie. Obdivujem schopnosti vedy, ale je pre mňa jednoducho nemožné, aby som miloval modernú techniku a vedecké výdobytky.
Ak dokážeme veriť vo vlastný duchovný život, potom je naša cesta veľmi jasná, veľmi jasná. Ak nemáme vieru v seba, ak sa spoliehame len na Majstra, to nestačí. Vaša viera a moja láska musia ísť spolu: vaša viera vo mňa a moja láska k vám. Moja viera vo vás je tiež nesmierne dôležitá. Keď stratíte vieru vo mňa, výrazne klesnete. Keď však stratíte vieru v seba, je to koniec vášho duchovného života. Ak pochybujete o svojom Majstrovi, môžete sa pozrieť okolo seba a vidieť, že veľa ľudí získalo od Majstra také vysoké zážitky! To znamená, že je skutočný. Ale akonáhle máte pocit, že vy sami ste zbytoční, že už nemôžete vystúpiť na vnútorné Himaláje, to sa stáva koncom vášho duchovného života.
Láska a viera sú dve rozdielne veci. Sú to veľmi dôležité duchovné vlastnosti. Ak nemôžeme mať lásku aj vieru, vtedy chodíme jednou nohou alebo beháme jednou nohou. Pravda, jedna noha môže byť silnejšia ako druhá. Moja pravá noha bola silnejšia, keď som bol mladý chlapec v čase dospievania. Keď som skákal na jednej nohe, pravou nohou som dokázal prejsť o štyridsať či päťdesiat metrov viac ako ľavou. Ale po prekonaní určitej vzdialenosti som opäť používal na chôdzu aj ľavú nohu. Ako dlho môžeme ísť dopredu len s jednou nohou? Potrebujeme obe nohy, aj keď jedna môže byť podstatne slabšia alebo trochu slabšia. Podobne, naša láska môže byť slabšia ako naša viera, alebo naša viera môže byť slabšia ako naša láska, ale potrebujeme obidve. Ale ak je naša viera aj naša láska silná, vtedy bežíme najrýchlejšie. Prosím, udržujte svoju vieru aj lásku veľmi silné.
GLC 17. 13. augusta 2005, Aspiration-Ground, Jamajka, New York↩
Ak chcete počuť smutný príbeh, môžem vám povedať o spevákovi, ktorý ma naučil túto pieseň. Bol to skvelý, skvelý spevák; mal sladší než najsladší hlas. Raz však do jeho mysle vstúpila silná túžba. Chcel sa stať Guruom. Videl, že sa všetci dotýkame Matkiných nôh a modlíme sa k nej s takou láskou a oddanosťou, a tak sa chcel stať Guruom.
Zdá sa, že Boh chcel splniť jeho túžbu. Ako Boh splnil jeho túžbu? Zo Srí Lanky prišlo do ášramu päť alebo šesť hľadajúcich. Títo hľadajúci sa stali veľkými obdivovateľmi tohto speváka a swamiho. Nosieval okrovú látku.
Ja nenosím okrovú látku. Moja sestra Lily nechcela, aby ma volali „swami“. Chcela, aby som bol známy ako Sri Chinmoy. Poslala mi modré, zelené, červené a iné farebné odevy. Začal som ich nosiť, hoci som chcel mať len biele dhoti a bielu košeľu. Povedala: „Ak budeš nosiť farebné oblečenie, ľudia ti budú venovať viac pozornosti.“ Čo som mohol robiť? Bola v tejto veci veľmi neoblomná, a tak som začal nosiť všetky druhy farebných odevov. Ale dnes mám na sebe šaty z bielej bavlny. Keby som mal na sebe hodváb, trpel by som dnešným teplom oveľa, oveľa viac.
Aby som sa vrátil k svojmu príbehu, piati hľadajúci pozvali tohto ho, aby prišiel na Srí Lanku. Všetci sa stali jeho veľmi oddanými žiakmi, ale žiaľ, ich oddanosť netrvala dlhšie ako šesť mesiacov. Nemohli súhlasiť s jeho životným štýlom, ktorý nebol ničím iným ako nebožským životom. Všetkých päť žiakov ho potrestalo. Nemilosrdne ho udierali a bili ho, kým nebol celý čierny. Žiaľ, vrátil sa do ášramu len nato, aby ho vedenie ášramu odmietlo. Ešte raz mu nedovolili vstúpiť do ášramu a len Boh vie, kam odišiel.
To sa niekedy môže stať, ak niekto chce mať žiakov!
Pokiaľ ide o mňa, oddanosť toľkých mojich žiakov je trvalá.
GLC 18. 13. augusta 2005, Aspiration-Ground, Jamajka, New York↩
Toto sú moje zlaté deti. Keď bežia, každý ich dych vstupuje do náklonnosti, lásky, sladkosti a láskavosti môjho srdca k nim. Ako si cením týchto bežcov! Ako ich obdivujem! Iba Boh pozná hĺbku môjho ocenenia a obdivu.
Milí bežci, budem sa musieť mnoho, mnohokrát inkarnovať, aby som vám všetkým mohol vyjadriť svoju vďačnosť a hrdosť. Ale odteraz, keď vám budem dávať prašád, alebo sa na vás pozerať, ak mi dokážete dať úsmev, aj keď budete umierať únavou a vyčerpaním, uisťujem vás, že váš úsmev okamžite vstúpi do mňa. Váš úsmev znamená zvýšenie vašej vnímavosti. Viete, že keď vám dávam prašád, ponúkam vám takú náklonnosť, radosť, lásku a hrdosť. Viem, že doslova umierate, ale skôr než zomriete, prosím, darujte mi svoj usmievavý dych. Usmejte sa na svojho Majstra! Vtedy vám dokážem viac pomôcť. Jednému bežcovi som povedal: „Čo to robíš? Nemôžeš sa usmievať?“ Odvtedy sa začal usmievať, usmievať a usmievať! Dokonca aj teraz sa usmieva!
Milí bežci, pri prijímaní prašádu ste mi preukázali veľmi úprimnú, spontánnu lásku a oddanosť – všetci, úplne každý z vás. Ale úprimná oddanosť jedného bežca bola veľmi pozoruhodná, väčšinu času. Viem, čo je to falošná oddanosť. Falošnú oddanosť vidíme tu, tam a všade. Všetci bežci prejavili úprimnú oddanosť, ale jeden bežec prejavil svoju najúprimnejšiu oddanosť mnoho, mnoho, mnoho, mnohokrát. V tom čase získaval najviac.
Je mnoho spôsobov, ako prijímať od Majstra, ale ak chcete prijať najviac, buď sa na mňa usmievajte, alebo mi ponúknite svoju úprimnú oddanosť. Keď sa usmievate, dávate mi všetko. Všetok jed vášho utrpenia vstupuje do mňa a ja ho nahrádzam svojou náklonnosťou, láskou, sladkosťou, hrdosťou a vďačnosťou. Na druhej strane, ak dokážete prejaviť svoju úprimnú oddanosť, aj vtedy odo mňa získavate najviac. Oddanosť je ako magnet. Keď ponúkate oddanosť, priťahujete ma ako magnet.
Keď rozpráva Majster, môžete povedať: „Môžem mať uvoľnené ruky a stále dokážem udržať svoje vedomie veľmi vysoko.“ Žiaľ, nie je to tak. Aby ste to dokázali, musíte sa dostať na vyšší stupeň vedomia. Ak dokážete zopnúť ruky, keď vám niečo hovorím, je to veľký rozdiel. Keď sa s vami rozprávam, zopnite si ruky a snažte sa udržať veľmi, veľmi vysoké, vznešené vedomie. Keď sa rozprávam priamo s vami, musíte cítiť dych svojho srdca. Ak počujete tlkot svojho srdca, vtedy vynášate do popredia svoju najväčšiu oddanosť. To platí aj vtedy, keď mám vážny príhovor. Keď rozprávam vtipy, nie je potrebné, aby ste mali zopnuté ruky. Ale keď mám vážny príhovor, keď ide o božskosť, ak si zopnete ruky a budete cítiť tlkot svojho srdca, potom z môjho príhovoru získate maximum a váš pokrok bude veľmi, veľmi rýchly. Okamžite urobíte pokrok. Keď mi ponúknete svoju oddanosť, ja nedostanem nič. Ona pôjde k Absolútnemu Najvyššiemu, ktorý je vaším Guruom, mojím Guruom, Guruom každého človeka.
Dnes oslavujeme váš veľký úspech. Dnešok je pre vás a aj pre mňa tým najšťastnejším dňom, verte mi. Svoje šťastie však môžeme zväčšiť vo svojom vnútornom živote. Dokončili ste preteky, prekonali ste vzdialenosť a teraz ste veľmi šťastní a hrdí. Ja som vo vašom vnútri. Aj ja som veľmi šťastný a hrdý vo vás. Našou filozofiou je však pokrok, sebaprekonávanie. Existujú spôsoby, ako dosiahnuť rýchlejší pokrok, vnútorný aj vonkajší. Navonok viete, či je váš čas tento rok lepší; to je váš vonkajší pokrok. Ale vnútorne, ako to zistíte? Vnútorne to spoznáte, keď budete mať oddanosť – oddanosť, oddanosť, oddanosť. Samozrejme, najvyšším stupňom je odovzdanosť. Budete sa snažiť zo všetkých síl.
Či už vzdialenosť prekonáte najrýchlejšie, alebo vám to bude trvať o desať dní dlhšie, urobíte všetko, čo je vo vašich silách. Nikdy nebudem nikomu brániť v tom, aby bežal dlhšie, až do konca pretekov.To je náš osobný cieľ. Nech sa nám svet posmieva. Vieme, aké ľahké je smiať sa. Aj keď sa nám svet smeje, máme svoju vnútornú radosť a lásku k Bohu. Najvyšší sám vie, aké ťažké je pre vás ubehnúť takú dlhú, dlhú vzdialenosť.
Snažil som sa byť na pretekoch dvakrát denne a niekedy aj častejšie. Keď sa na vás pozriem, prvé, čo vyjde do popredia, je môj záujem. ZÁUJEM je to slovo, všetko veľkými písmenami. Pýtam sa sám seba: „Ako sa im darí, ako sa im darí?“ Je to ako s matkou a malým dieťaťom. Keď matka vidí, že dieťa robí niečo ťažké, prvá vec, ktorú matka ponúka, je jej záujem. Pokiaľ ide o mňa, som váš duchovný otec. Prvá vec, ktorú vám ponúkam, je záujem. Možno sa na vás pozriem iba na letmú sekundu, ale v tej letmej sekunde vám ponúkam svoje srdce zaplavené záujmom. Potom do vás vlievam svoj súcit, náklonnosť, vďačnosť a hrdosť.
Keď sa k vám priblížim, aj keď máte pocit, že zomierate, venujte mi, prosím, najkrajší úsmev alebo najoddanejšie vedomie, jedno z toho. Niektorí bežci, aj keď veľmi trpeli, mi povedali: „Ďakujem.“ A ja som im povedal: „Ďakujem.“ Povedali slovo: „Ďakujem.“ Vtedy som si nepredstavoval, že mi budú navonok ďakovať. Ich samotné oči a srdcia mi ďakovali za to, že som prišiel ponúknuť svoje požehnanie. Keď mi jeden alebo dvaja bežci navonok poďakovali, povedal som si: „Odkiaľ to prichádza? Nie je to z najhlbších zákutí ich srdca?“ Jeden bežec ku mne dosť často prichádzal a hovoril: „Ďakujem, ďakujem!“ Iní mi ďakovali tlkotom svojho srdca alebo očami.
Keď ide o usmievavé vedomie, jeden chlapec stojí na prvom mieste. Toľkokrát ma obdaril úsmevom, keď prechádzal okolo na trati! Videl som, ako sa usmieva, usmieva, usmieva.
Jeden bežec ukazuje svoje utrpenie, keď je vzdialený tridsať metrov. Vidím to. Ale keď sa ku mne priblíži, prichádza celkom šikovne, trochu beží a veľmi pekne sa na mňa usmieva. Každý prípad poznám!
Niektorí bežci sú veľmi, veľmi vážni. Spomedzi tých vážnych sú dvaja chlapci, ktorí keď ku mne prídu, ukážu mi svojho dynamického ducha. Viem, akí sú unavení, ale keď ku mne prídu, sú absolútne bezprostrední, ako hrdinovia. Prichádzajú s takým odhodlaním a vážnosťou, akoby už vyhrali preteky. Jeden bežec si berie prašád veľmi pokorne. Úplne sa pokloní. Jeden chlapec je dosť vysoký, ale pokloní sa veľmi hlboko a povie mi: „Ďakujem.“ Každý bežec má niečo zvláštne. Každého si vážim.
Srdce Suprabha vie a tlkot jej srdca vie, že sa o ňu zaujímam. Venujem jej oveľa viac času a oveľa viac starostlivosti, pretože jej telo nebeží, beží láska jej srdca ku mne. Láska jej srdca ku mne a jej odovzdanie sa mi hovoria: „Guru povedal, že to môžem urobiť, chce, aby som to urobila, a ja to chcem urobiť.“ Od prvého dňa je to jej srdce, čo beží.
Každý bežec má toľko zvláštnych vlastností. Keď som sa pozrel na tohtoročného víťaza, od samého začiatku len veľmi zriedkavo chodil. Väčšinu času bežal – naozaj bežal! Niektorí bežci na dlhé trate nesú svoje telo s takými ťažkosťami. Ale náš najrýchlejší bežec takmer celý čas naozaj bežal. Bežal takmer ako maratónsky bežec!
Teraz by som chcel povedať niečo o hlavných pomocníkoch. Zúfalo sa snažím nájsť nejakú chybu na našich organizátoroch pretekov, ale nič mi nenapadá!
Keď si niektorí pomocníci prišli vziať prašád, bol som s nimi veľmi, veľmi spokojný.
Viem, akú hodnotu má varenie. Možno nie som vynikajúci kuchár, ale keď varím, všetku svoju lásku, záujem a náklonnosť vlievam do jedla, do svojich pokrmov. Tí, ktorí varia pre bežcov, musia byť duchovne vyspelí. Toto je moje veľmi vážne vyhlásenie. Úloha vedomia je nanajvýš dôležitá. Moje meno, Chinmoy, znamená „vedomie“. Samotná duchovnosť znamená vedomie. Toto sú moji žiaci – kuchári. Ak vedomie kuchárov nie je vysoké, keď ponúkajú vedomie druhým vo forme jedla, nepomáha to. Ak kuchári zostanú vo vysokom vedomí, pomôže to bežcom.
Moji milí žiaci-bežci, je to vaša láska ku mne, ktorá beží, beží, beží a beží. Hovorím vám, ako môžete urobiť väčší pokrok vo svojom vnútornom i vonkajšom živote. Som váš učiteľ. Každému z vás chcem povedať, že za tento mesiac a pol alebo dva mesiace vám vo vnútornom svete dávam najvyššie, najvyššie, najvyššie známky. Bez ohľadu na to, koľko míľ denne ste zabehli, či to bolo osemdesiat míľ alebo štyridsať míľ, podľa svojich možností ste urobili maximum. Neexistuje bežec, ktorý by úmyselne nepoužil svoju plnú kapacitu.
Žiaľ, jeden bežec po jednom dni preteky opustil. To, že odišiel bez toho, aby ma informoval, považujem za vážnu chybu v oblasti duchovnosti. Prišiel zabehnúť našu najdlhšiu vzdialenosť. Ak sa počas nášho maratónu alebo kratšieho behu vzdáte, pretože ste unavení, vyčerpaní alebo zranení, nebude mi to vadiť. Ale naši bežci na najdlhšiu vzdialenosť si musia odo mňa vypýtať povolenie predtým, než preteky vzdajú. Je to absolútne náš najdlhší beh, naša najväčšia radosť a naša najväčšia hrdosť. Ak je vaša myseľ rozrušená, alebo je niečo vo vašom vnútornom živote v neporiadku, budem prvý, kto vám veľmi úprimne a bezvýhradne pomôže. Potom, ak vidím, že nie ste vnímaví, ak odo mňa nedostávate to, čo sa vám snažím ponúknuť, poviem, že môžete odísť; nemusíte pokračovať. Znovu opakujem: Potrebuje bežec po skončení pretekov a po tom, keď ma informuje, moje povolenie na odchod? Nie! Ak niekto po skončení pretekov odíde, pretože sa musí vrátiť do práce, nie je to žiadny problém.
Všetci tu prítomní ste dokončili preteky. Od samého začiatku, akí úprimní, oddaní a vážni ste boli! Počas nášho maratónu alebo niektorého z kratších pretekov sú mnohí bežci vtipkári, vrátane našich žiakov. Keď bežia naše preteky, okrem tých, ktorí budú prví, druhí alebo tretí, mnohí sa radi rozprávajú a vtipkujú. Dobre, užívajte si, užívajte si! Aj ja si užívam naše preteky. Majú pocit, že sa môžu uvoľniť. Možno niektorí ľudia počas celého roka netrénujú. Niektorí pred maratónom neabsolvujú ani sedemkilometrový beh. Vyzerajú, ako keby išli ráno na prechádzku. Mnohí neberú maratón vážne. Zúfalo sa snažím zvýšiť počet bežcov, ktorí by zabehli maratón. Teraz sa sústreďujem len na počet. Bez ohľadu na to, ako dlho ľuďom trvá, kým maratón dokončia, keď sa ich počet zvýši, mám obrovskú radosť. Ale počas našich najdlhších pretekov potrebujeme takú vážnosť. Všetci ste mi takúto vážnosť preukazovali.
Som veľmi vďačný každému bežcovi, ktorý tu je, za túto vážnosť. Vážnosť som videl hneď od začiatku. Nikto nežartoval, nikto sa nesmial, všetci boli vážni, vážni, vážni. Dva mesiace udržať takúto vážnosť je veľmi pozoruhodný úspech, veľmi pozoruhodný úspech. Niektorí z vás sa tak intenzívne sústredili. Z toho, ako ste sa sústredili, som mal pocit, že sa chystáte bežať šprint! Takú koncentráciu, aká je potrebná na šprint, aby ste bežali najrýchlejšie, som videl vo vašich tvárach mnohokrát. Vaše tváre tak žiarili. Som vám veľmi, veľmi, veľmi vďačný a som na vás veľmi, veľmi, veľmi hrdý.Ak je to možné, budúci rok sa tiež, prosím, zapojte do pretekov! Ale ak to nie je možné, nebudem vás nútiť. Nikdy nebudem hovoriť: „Musíš bežať.“ To neurobím. Nie! Budem len prosiť všetkých, všetkých žiakov, aby zabehli maratón. Tam potrebujem čo najväčší počet bežcov. Ale ak na budúci rok dokážete zabehnúť aj náš 3100-kilometrový beh, budem ten najšťastnejší a najpyšnejší človek.
Vskutku, ste moji nanajvýš vyvolení bežci na dlhé trate. Keď bežíte takú dlhú vzdialenosť, cítim a viem, že vo vnútornom svete tiež bežíte veľmi, veľmi dlhú, nepredstaviteľne dlhú vzdialenosť. Za to som vám všetkým nesmierne vďačný a som na vás všetkých nesmierne hrdý.
Niekoľkým jednotlivcom, ktorí pomáhali na pretekoch, som adresoval kritiku. Je to pre ich dobro. Toto je môj spôsob. Ak vonkajšia mäkkosť nezaberie, potom sa stanem prísnym s nádejou, že sa mi podarí byť úspešný. Keď zlyhá láska, prichádza na rad sila. Viem, že sila nikdy nezvíťazí. V konečnom dôsledku sila zlyháva, zlyháva, zlyháva a zlyháva. Je to láska, ktorá víťazí od samého začiatku až do konca. Keď však láska nejaký čas nefunguje, prichádza sila, aby prebudila spiace duše. Niektorí vstanú veselo, s pocitom, že robia správnu vec, zatiaľ čo iní sa rozčuľujú a hnevajú, pretože majú svoje vlastné plány, svoju vlastnú cestu, V niektorých prípadoch, keď použijem silu, funguje to veľmi dobre. Vtedy žiaci opäť vstupujú do sveta lásky. Moja sila im neubližuje. Vstupujú do veľmi správneho vedomia a opäť začínajú milovať. Moju lásku prijímajú svojou vlastnou láskou.
Milí bežci, keď idete okolo trate, skúste objaviť dve alebo tri zvláštne miesta, kde cítite, že získavate radosť. Aj keď bežíte dlhú vzdialenosť na 400-metrovej trati, bude tam niekoľko zvláštnych miest. Neviete prečo, ale keď prídete na tieto miesta, automaticky dostanete nový príval energie. Skúste si zapamätať, kde získavate energiu alebo radosť. Na tom mieste vám pomáha matka Príroda. Je to miesto, kde ste vnímaví voči matke Zemi a matka Zem tiež cíti vašu vnímavosť. Mali ste niekedy túto skúsenosť? Ak ste si to nevšimli, nabudúce sa skúste pozrieť, v ktorom kúte alebo na ktorom mieste automaticky cítite radosť. Netušíte, prečo práve tam cítite radosť, zatiaľ čo na iných miestach radosť necítite. Ak pri behu nájdete dve alebo tri zvláštne miesta, môžete tam vyjadriť svoju vlastnú radosť a prijímať radosť zo zeme, ktorú nazývame Matka Zem. Pokúste sa nájsť dve alebo tri miesta a zakaždým, keď okolo týchto miest pôjdete, budete vedome šťastní a vnímaví. Určite to pocítite! Dokonca aj bežci na dlhé trate, ktorí absolvujú päť alebo desať kôl okolo trate, nájdu aspoň jedno alebo dve zvláštne miesta. Tam sa vaša životná energia doplní.
Veľmi dobre! Vždy sa snažte udržať si myseľ šťastnú a veselú, veselú! Uchovajte si všetky svoje sladké spomienky. Odkedy ste prišli na cestu, koľko dobrých vecí ste urobili vo svojom duchovnom živote! Tieto veci si môžete zapamätať. Tak ako si hľadajúci každý deň recitujú z Upanišád a Véd a verše z písiem, môžete to isté robiť aj vy, keď si budete pripomínať svoje božské zážitky. A ak ste speváci, tak si vnútorne aj navonok spievajte. Všetkými možnými spôsobmi sa udržujte šťastní, šťastní, šťastní, šťastní! Len sa pozrite, koľkými spôsobmi sa môžete urobiť šťastnými. Toto šťastie je nesmierne dôležité. Keď ste nešťastní, nech ste akokoľvek úprimní, nech sa akokoľvek usilujete zlepšiť svoj čas, nedokážete to. Ale keď ste šťastní, váš čas sa automaticky zlepší. Šťastie je sila, nový prísun energie.
Svoju božskú pýchu, božskú pýchu, božskú pýchu v nekonečnej miere ponúkam každému z vás – svoju božskú pýchu, božskú pýchu.
GLC 19. 15. augusta 2005, slávnostný ceremoniál pre bežcov Self-Transcendence 3100-Mile Race Aspiration-Ground Jamaica, New York↩
Tieto piesne venujem svojmu bratovi Chittovi, pretože to bol on, kto ma naučil písať básne. Keď som mal jedenásť rokov, ani nie dvanásť, začal ma učiť písať básne.
Chitta mi raz povedal, že náš otec napísal šestnásť až dvadsať básní. Rozprával mi o celej našej rodine. Ahana napísala, myslím, asi pätnásť alebo šestnásť básní. Mantu napísal dvadsať až dvadsaťpäť. Po ňom nasleduje Lily. Napísala asi štyridsať básní, v jednom zošite. Hriday napísal vyše sto básní. Som si istý, že Chitta napísal viac ako stopäťdesiat. Piesne ich najmladšieho brata sa počítajú na tisíce. Je to všetko ich požehnanie, ich náklonnosť.
Moja najstaršia sestra Arpita nikdy, nikdy nenapísala žiadnu báseň. Vedela len plakať, aby som sa stal múdrym človekom.
Napísala mi veľa, veľa, veľa listov, v ktorých ma len prosila, aby som sa vrátil do ášramu a urobil jej radosť. Aj keď som mal stovky žiakov, chcela, aby som sa vrátil, aby mohla pokojne žiť svoj život. Mojou túžbou bolo zhudobniť niektoré z jej krásnych prozaických viet, ale doteraz sa mi to nepodarilo.
GLC 20. 16. augusta 2005, Aspiration-Ground, Jamajka, New York↩
V roku 1964 sa medzi vašou dušou a mojou dušou odohralo niečo veľmi významné. V roku 1964 ste uzreli svetlo sveta, aby ste pomaly, vytrvalo a neomylne rástli, kvitli a rozkvitali a slúžili nielen svojej milovanej krajine, Guayane, ale celému ľudstvu. Za to je vám moje srdce veľmi vďačné a je na vás veľmi hrdé. Aj v mojom živote sa stalo niečo dosť významné: v roku 1964 som prišiel do Ameriky, aby som ponúkol svoju službu Amerike, a potom som pomaly a postupne mohol slúžiť mnohým, mnohým krajinám tohto sveta. Takže vo vnútornom svete cítim, že medzi vašou dušou a mojou dušou existuje veľmi významné vnútorné spojenie.
Nech Boh, Stvoriteľ všetkého dobra, skropí vašu oddanú hlavu a obetavé srdce a život Svojím najvzácnejším Požehnaním. Som na vás nesmierne hrdý a som vám nesmierne vďačný. Už ste urobili veľa, veľa, veľa dobrých vecí, aby ste pozdvihli vedomie svojej krajiny a zvýšili jej úroveň. Svojím skromným spôsobom vám chceme zablahoželať k ohromnému úspechu a obrovskému pokroku vašej krajiny, ktorý ste dosiahli vďaka vášmu bezsenne sebadávajúcemu životu.
GLC 21. 23. augusta 2005, „Zdvíhanie sveta srdcom jednoty“, slávnostný ceremoniál na Aspiration-Ground, Jamaica, New York↩
Tento náš svet má všetko okrem mieru. Existuje mnoho spôsobov, ako dosiahnuť svetový mier, ale naša cesta je cesta modlitieb a meditácií. Naše modlitby a meditácie nám pomáhajú dospieť k určenému cieľu a týmto cieľom je univerzálny domov jednoty srdca.
Nech nás Boh požehná Svojou nekonečnou Štedrosťou, aby sme mohli naplniť Jeho vlastnú Víziu v našich životoch a prostredníctvom nich. To, čo od nás očakáva, je domov jednoty srdca. Cítime, že vnútorne, ale aj navonok náš Beh svetovej harmónie slúži svetovému spoločenstvu, aby sa mohlo stať domovom jednoty srdca. Nielen účastníci a priaznivci, ale aj tí, ktorí sa ešte nenarodili, budú môcť prijať krásu a vôňu nášho modlitbyplného, dušeplného a pokorného úsilia.
Na začiatku svojej cesty, pred miliónmi a miliónmi rokov, sme boli jedným, a cítime, že na konci svojej cesty sa opäť staneme jedným, jedným, jedným.
GLC 22. 24. augusta 2005, záverečný ceremoniál Svetového behu harmónie, námestie OSN, New York↩
Rozdelenie je vždy v mysli. Srdce je vždy za jednotu, jednotu, jednotu. Túžime ísť k Zdroju a naším skutočným Zdrojom je Boh. Verí On v rozdelenie? Nikdy, nikdy, nikdy, nikdy, nikdy!
Keď teraz poviem „Juhoslávia“, mám takú radosť, keď sú moje deti zo všetkých krajín, ktoré patrili do
Juhoslávie, spolu, spolu, spolu. Sovietsky zväz bol rozdelený, ale ja som mu dal meno Pobrežie jednoty Lode snov. Keď poviem: „Pobrežie jednoty Lode snov“, mám takú radosť. Keď poviem: „Juhoslávia“, mám takú radosť. Aj ostatné krajiny mi robia radosť, keď sú spolu.
Potrebujeme jednotu, jednotu, jednotu. Naše srdcia nemôžu byť nikdy rozdelené. Keď vás všetkých vidím ako jednu dušu, ako jedno srdce, ako jeden život, dáva mi to nesmiernu, nesmiernu, nesmiernu radosť a hrdosť.
GLC 23. 27. augusta 2005, Aspiration-Ground, Jamaica, New York↩
V Miláne som mal veľmi úsmevný zážitok. Vstúpil som do veľkého kostola. Cítil som k tomu kostolu taký obdiv a úctu. Potom som uvidel malú miestnosť. Niekto tam rozprával kňazovi o svojich hriechoch. Bol som veľmi zvedavý. Pristúpil som bližšie a pozeral som sa na kňaza a na toho, kto sa spovedal. Pozoroval som a pozoroval obidvoch. Bol to nezvyčajný zážitok, ktorý som mal v Taliansku.
Keď som odchádzal na letisko v Škótsku, nechal som si v hotelovej izbe syntetizátor. Bol som už v aute. Škótski žiaci išli hore do mojej izby. Môj syntetizátor tam nebol. Neprešli ani tri minúty!
Som veľmi hrdý na to, že som raz mal na sebe škótsky odev. Pokiaľ ide o škótske gajdy, tento nástroj ma nesmierne okúzľuje. Vždy, keď ho počujem, mám obrovskú radosť. Ale neodvážim sa tento nástroj vyskúšať!
GLC 24. 21. augusta 2005, Aspiration-Ground, Jamaica, New York↩
Tento je o strachu: Bhoi bibhikshikha... [Sri Chinmoy číta.]
Teraz prečítam dva veľmi, veľmi hlboké filozofické články. Tie som napísal v roku 1952, takže som bol už trochu starší. Veril som vo filozofiu! Študoval som filozofiu – nielen indických filozofov, ale všetkých západných filozofov, ktorých som hlboko obdivoval. Názov prvého článku je Abhipsa, čo znamená „ašpirácia“. [Sri Chinmoy číta].
Teraz prečítam ďalšie dva články. Najprv prečítam článok „Sila Bengálska“ – Bangalir baler katha balte giye... [Sri Chinmoy číta.]
Nakoniec ešte jeden. Tento článok je o Shivajim, veľkom kráľovi, ktorý bojoval proti Mogulom. Shivaji bol kráľ Maharashtry. Bol veľmi, veľmi veľkou dušou a nechcel vládnuť krajine. Chcel svoju korunu ponúknuť svojmu Guruovi Ramdasovi. Ramdas povedal: „Nie, ty musíš vládnuť. Pod mojím vedením budeš vládnuť krajine.“ Teraz vám poviem príbeh o tomto článku. V našej škole v ášrame Sri Aurobinda sme dostávali známky zo štyroch, nie zo sto. Najlepšia známka bola štyri zo štyroch. Stalo sa, že som bol výborný študent bengálčiny, takže som dosť často dostával štyri zo štyroch. Keď som odovzdal tento článok, môj učiteľ bengálčiny mi našťastie alebo nanešťastie dal osem zo štyroch! To spôsobilo veľmi vážny problém! Riaditeľ školy bol veľmi nahnevaný. Povedal: „Čo je to za žart?“ Žiaľ, riaditeľ bol môj nepriateľ, pretože jeho priateľ, ktorý bol, myslím, o tridsať rokov starší ako ja, ma nemal rád.
Cez prestávku sme sa museli učiť. Chlapci a dievčatá sa učili spolu. Keď sme sa učili, prišiel riaditeľ a nadával učiteľovi, že mi dal osem zo štyroch. Potom povedal: „Tie básne nepísal on! Napísal ich jeho starší brat Chitta.“
Učiteľ ma mal veľmi rád. Keď som bol v jeho triede len šesť mesiacov, napísal o mne dvadsaťšesť stranový článok, pretože vtedy už videl moje básne. Mnohokrát som pred ním písal bengálske eseje a články.
Učiteľ pozval študentov na spoločné stretnutie. Súhlasili sme pod podmienkou, že nám dá veľké množstvo mlieka a banánov. Povedal o mne veľa, veľa pekných vecí. Bol to najväčší spisovateľ v ášrame.
Hneď za Sri Aurobindom a Matkou nasledoval Nolini Kanta Gupta, tajomník ášramu, ktorý ma požiadal, aby som preložil jeho bengálske články do angličtiny. V ášrame bolo veľa, veľa učených ľudí, dokonca s tromi titulmi, ale Nolini si vybral mňa, aby som preložil jeho články z bengálčiny do angličtiny. Preložil som veľa, veľa, veľa kníh. Thákur povedal: „Prínos Noliniho Kantu Guptu do bengálskej literatúry je jedinečný.“ Napriek tomu, tento môj veľmi krátky článok o Shivajim spôsobil problém! Riaditeľ mi dal pred študentami napísať dve básne: jednu o rieke a druhú o hore. Potom odišiel. Povedal, že sa ešte vráti. Tak som za päť minút pred toľkými žiakmi napísal jednu báseň o rieke a jednu o hore. Môj učiteľ bol nadšený! Bol veľmi spokojný. Ale riaditeľ sa už nevrátil. Učiteľ poňho poslal, ale on sa nevrátil.
Thákur veľmi obdivoval kráľa Shivajiho a napísal nesmrteľnú báseň, v ktorej vyzval Bengálcov, aby nasledovali Marathov. My, Bengálci, nikoho nenasledujeme, my vždy vedieme. Ale v tomto prípade Thákur prosil všetkých Bengálcov, aby nasledovali Shivajiho, kráľa Maharashtry. Citoval som niekoľko veľmi, veľmi významných veršov z Thákurových básní. Keď ich čítam, vaše srdce musí cítiť, čo hovorím. Naši Bengálci budú schopní plne oceniť tento nesmrteľný výrok Thákura: [Sri Chinmoy cituje z Thákurovej básne „Shivaji-Utsav“].
Môj článok o kráľovi Shivajim bol veľmi krátky, ale spôsobil vážne problémy!
GLC 25. 27. augusta 2005, Aspiration-Ground, Jamaica, New York↩
Hneď ako počujem slovo „Bali“, mám v hĺbke srdca taký posvätný, posvätný pocit.
GLC 26. 1. októbra 2005, Aspiration-Ground, Jamaica, New York↩
Len minulý rok, keď sme boli v Borobudure, Pán Budha vyšiel zo svojej najvyššej stúpy a začal hrať na bubon pre moje víťazstvo. Povedal: „Si jediný, kto tak otvorene a úprimne oceňuje iné duchovné osobnosti.“ Pán Budha hral na bubon môjho víťazstva.
Moje spojenie s Pánom Budhom vo vnútornom svete je neoddeliteľné.
GLC 27. 2. októbra 2005, Aspiration-Ground, Jamaica, New York↩
Vonkajší beh nás dovedie k najvzdialenejšiemu Bohu. Kým sa dostávame najďalej, Boh nám ukazuje krásu prírody, krásu Matky Zeme. A keď ideme k najbližšiemu Bohu, len čo sa nadýchneme a vydýchneme, cítime v hĺbke srdca toho najbližšieho, Boha najbližšieho. Obaja sú rovnakí.
Z jedného hľadiska je Boh viditeľným Bohom, z iného hľadiska je Boh neviditeľným Bohom. Podobne, v jednom aspekte je Boh najvzdialenejším Bohom, v inom aspekte je najbližším Bohom. Sú rovnakí.
Keď bežíš navonok, aby si prešiel celú dĺžku a šírku sveta, stretneš sa s najvzdialenejším Bohom. Vtedy vám pomáha krása prírody. Matka Zem prichádza so svojím nekonečným súcitom, náklonnosťou, láskou, radosťou a hrdosťou, aby ťa požehnala. Máš veľmi krásnu dušu, Jesper, veľmi ašpirujúcu dušu. Keď sa modlíš a medituješ, tak ako sa modlíme a meditujeme my, približuješ sa k najbližšiemu Bohu, práve tu. V tlkote svojho srdca cítime prítomnosť najbližšieho Boha. Čo môže byť bližšie ako toto?
Potrebujeme najvzdialenejšieho Boha aj najbližšieho Boha. Svojím vonkajším behom chceme vidieť, aký obrovský je Boží svet. Keď vidíme vonkajší svet a celú jeho krásu, veľmi sa tešíme. Potom však chceme vidieť aj najbližšieho, najdrahšieho, najláskavejšieho Boha. On nás má tiež veľmi rád. Preto Ho vidíme práve tu. Pretože k nám cíti obrovskú Sladkosť a Náklonnosť, rozhodol sa byť priamo v tlkote nášho srdca. To je najbližší Boh.
Najvzdialenejší Boh a najbližší Boh sú jedna a tá istá Osoba. V jednej chvíli je vzdialenejší než najvzdialenejší, v ďalšej chvíli je bližší než najbližší. Keď Ho vidíme tu, je bližší než najbližší; keď Ho vidíme na druhom konci sveta, je vzdialenejší než najvzdialenejší. Takto sa zúčastňujeme Božej Kozmickej Hry.
Keď cítime Boha v hĺbke svojho srdca, keď sa nadychujeme, sme takí spokojní, takí šťastní. Chceme vidieť vlastnosti a schopnosti svojho najdrahšieho, ktorý je v nás. Vtedy nám ukáže Svoje nekonečné Schopnosti. On zahŕňa celý svet, celý vesmír. Vidíme niekoho, koho milujeme, a potom sme zvedaví, aký je dobrý alebo aký je veľký. Okamžite nám povie: „Chceš vidieť Moju veľkosť? Pozri sa!“ Potom nám ukáže celý Svoj svet a celý Svoj vesmír.
Takto pokračuje Božia Kozmická Hra. On je najbližší, On je najvzdialenejší. On je najdrahší, najsladší a najláskavejší.
GLC 28. 10. októbra 2005, Aspiration-Ground, Jamajka, New York. Sri Chinmoy ponúkol toto dušeplné posolstvo po tom, ako ocenil Jespera Kenn Olsena z Dánska, ktorý mal čoskoro dokončiť beh okolo sveta dlhý 26 000 míľ.↩
S Luisom Ferrém sme sa stali veľmi, veľmi blízkymi priateľmi. Guvernér Colón a ja sme sa stali veľmi, veľmi, veľmi, veľmi blízkymi priateľmi a bratmi. Keď boli vo funkcii, mohol som sa s nimi stretávať. Keď už neboli vo funkcii, prišli do nášho Centra.
Guvernér Ferré bol vynikajúci klavirista. Hral pre mňa tri alebo štyri razy.
Guvernér Colón ma zahrnul všetkými poctami a oceneniami, ktoré Portoriko môže udeliť. On bol prvý, kto ma poctil tým, že mi udelil čestné občianstvo Portorika, a potom mi udelil mnoho ďalších ocenení. Vždy, keď som prišiel do jeho paláca, sme najprv desať alebo pätnásť minút meditovali. Niekedy sa k nám pridala aj jeho manželka. Rozprávali sme sa a rozprávali a rozprávali.
Štátny tajomník a hlavný poradca guvernéra Colóna, Juan Albors, by ma veľmi rád navštívil a stretol sa so mnou. Žije v Ponce. Príde a strávi so mnou nejaký čas. Odovzdám mu cenu „Zdvíhanie sveta srdcom jednoty“, ale nezdvihnem ho, pretože nebudeme môcť zobrať zdvíhacie zariadenie.
Dvakrát alebo trikrát som sa zúčastnil na Masters Games, pretekoch veteránov v Portoriku. Boli to zlaté časy! Prišli tam aj žiaci z New Yorku a na úvod hier zaspievali pieseň, ktorú som zložil.
Portoričania ma milovali a stále ma milujú. Aj ja ich milujem. S najväčšou láskou hovorím o svojich portorických deťoch. Niekedy na nich nájdem chybu, ale keď sa na mňa pozerajú svojimi bezmocnými očami a bezmocnými srdcami, plávam v mori smútku a stávam sa len dušeplnou a smutnou jednotou. Ich neschopnosti v rôznych oblastiach beriem s najväčšou úprimnosťou ako svoje vlastné neschopnosti. Pripomínajú mi moju Indiu, takže patríme do rovnakej kategórie.
Ich láska ku mne zostane navždy neporovnateľná, neporovnateľná. Láska Portoričanov je čistá a úprimná. Je jednoducho nepredstaviteľná. Boh im dal niektoré takzvané neschopnosti, ale dal im aj lásku, lásku, lásku. Žiadna iná krajina ma neprijala tak, ako ma prijalo Portoriko. Dávno pred ostatnými, pred
Američanmi, ma Portoričania prijali ako duchovného Učiteľa s doslova nekonečnou láskou, náklonnosťou, sladkosťou a láskavosťou svojho srdca.
Počas mnohých rokov som rozprával stovky príhod a veselých príbehov o ich láske a o ich problémoch. Ich láska ku mne zostane zapísaná zlatými písmenami na tabuľke môjho srdca. Moji portorickí žiaci sú dobrí v tom najčistejšom zmysle slova.
GLC 29. 14. októbra 2005, Aspiration-Ground, Jamajka, New York↩
Modlím sa, aby jedného dňa on alebo niekto iný zabehol pod dve hodiny. Kto zabehne pod dve hodiny, dostane odo mňa zvláštnu poctu a zaplatím mu letenku a všetky výdavky, či už príde z Kene alebo odinakiaľ. Ocením ho s najväčšou láskou, radosťou a hrdosťou.
Kto vie, kto vie? V blízkej budúcnosti sa niekto nájde. Nechcem povedať, že v ďalekej budúcnosti. – nie! V blízkej budúcnosti sa niekomu podarí splniť moju predpoveď.
GLC 30. 14. októbra 2005, Aspiration-Ground, Jamajka, New York
↩GLC 30,1. Sri Chinmoy udelil 2. novembra 2005 Paulovi Tergatovi ocenenie „Zdvíhanie sveta srdcom jednoty“.↩
Pred mnohými rokmi som bol pri Berlínskom múre. Stál som pred Berlínskym múrom so zopnutými rukami a predpovedal som, že o dvadsaťpäť rokov sa Východný a Západný Berlín opäť spoja. Boh sa smial! O tri roky ich Boh spojil a nástrojom sa stal prezident Gorbačov. Takto Boh naplnil moju modlitbyplnú predpoveď. Namiesto dvadsiatich piatich rokov stačili iba tri roky na to, aby sa Východný a Západný Berlín spojili.
Vtedy som vyslovil ďalšiu predpoveď. Povedal som, že do piatich rokov niekto prekoná svetový rekord v maratóne a zabehne ho pod dve hodiny. Boh sa opäť smial! Tentoraz namiesto piatich rokov, koľko rokov uplynulo? Prešlo najmenej pätnásť alebo dvadsať rokov. Boh mojej predpovedi nevenoval žiadnu pozornosť. Aj teraz len Boh vie, kedy sa to stane.
Teraz môžem vysloviť ďalšiu predpoveď. Tentoraz vyhlasujem, že sa to podarí do desiatich rokov. Dávam tomu dlhý čas! Niekto to určite urobí. Do desiatich rokov niekto určite zabehne maratón pod dve hodiny.
Jedna predpoveď sa tak zázračne splnila. Namiesto dvadsiatich piatich rokov to trvalo len tri roky. Vo svojej predpovedi o maratóne som hovoril o piatich rokoch, a uplynulo najmenej pätnásť rokov.
V priebehu rokov som urobil mnoho predpovedí. Väčšina z nich, ak nie všetky, sa splnila. Bol som Božím nástrojom. V mnohých, mnohých mimoriadne vážnych prípadoch týkajúcich sa fyzického tela som predpovedal, že sa určití ľudia vyliečia. V niektorých prípadoch im lekári dávali jeden týždeň života, v niektorých prípadoch tri mesiace alebo šesť mesiacov. Pacientom som povedal: „Nebojte sa, Boh vás zachráni. Nezomriete.“ Takýchto prípadov ľudí, ktorí boli zachránení, je veľa, veľa. Mali rakovinu alebo veľmi veľké výrastky vo vnútri mozgu. Mnohé prípady sú zaznamenané a zdokumentované, iné zostávajú nezaznamenané. Môžete to brať ako moju predpoveď, že sa vyliečia, alebo môžete povedať, že Boh bol ku mne veľmi láskavý. Keď som vyhlásil, že budú zachránení, Boh povedal: „V poriadku, nech sa nemusí hanbiť."
Verím, že práve tu je niekoľko takýchto ľudí. Mali rakovinu alebo iné veľmi vážne ochorenia.
Lotikina matka bola veľmi chorá. Počas operácie videla moju fyzickú prítomnosť. Potom som s ňou hovoril po telefóne. Potom plakala a plakala a plakala. Členovia rodiny sa jej pýtali: „Prečo plačeš? Teraz budeš v poriadku.“
Povedala: „Hovorila som s Bohom, hovorila som s Bohom!“ Hovorila s Bohom, a preto plakala.
GLC 31. 14. októbra 2005, Aspiration-Ground, Jamajka, New York↩
Raz, keď som bol vo Ft. Lauderdale na Floride, som si išiel večer zabehať, pretože sa blížil newyorský maratón. Ubehol som štyri alebo päť míľ, alebo aj viac.
Potom som bol veľmi, veľmi hladný, tak som išiel do reštaurácie. Nedovolili mi vstúpiť, pretože som mal na sebe bežecké šortky, ktoré boli vysoko nad kolená. Prešiel som od jednej, dvoch do najmenej troch rôznych reštaurácií, a nedovolili mi jesť. Bol som veľmi, veľmi hladný, ale nepáčilo sa im moje oblečenie. Povedali: „Nie, nie, nie, nie!“ Potom som sa vrátil na miesto, kde som býval. Bol som unavený, bolo mi horúco a bol som hladný. To bol môj zážitok z Ft. Lauderdale!
Tenisová šampiónka Chris Evertová pochádza z Fort Lauderdale. Raz som sa bol pozrieť na jej tenisový kurt, kde trénovala. V tom čase nehrala, ale išiel som sa pozrieť na jej kurt len preto, aby som jej vyjadril svoj obdiv.
GLC 32. 14. októbra 2005, Aspiration-Ground, Jamajka, New York↩
Som človek modlitieb a meditácií. V duchovnom živote potrebujeme súcit, záujem a sebadávanie. Tieto tri božské vlastnosti sú mimoriadne dôležité a Ron, môj tréner, mi všetky tieto tri božské vlastnosti s požehnaním ponúkol. Nesmierne ma inšpiroval k tomu, aby som hral tenis dobre. Cítim k nemu nesmiernu lásku a obdiv a tiež cítim nesmiernu, nesmiernu lásku k tenisu.
Som veľmi rád, že sa s vami môžem podeliť o svoje skúsenosti s niektorými svetoznámymi tenisovými hviezdami. Úplne prvý z nich, ktorý nás tu navštívil, bol Ilie Nastase. Zdvihol som ho, a ako zvyčajne, bol vo svojej žartovnej nálade. Povedal, že keby som ho zdvihol trochu vyššie, dotkol by sa nebeskej klenby! Povedal veľa vecí. A bol veľmi milý, že si so mnou zahral.
Prišiel sem bývalý najlepší indický hráč Ramesh Krishnan a hral so mnou. Prišla aj Monica Selesová a bola veľmi milá, že si tu so mnou zahrala. Prišla aj Steffi Grafová. Kvôli zraneniu členka nemohla hrať, ale zdvihol som ju. Prišiel aj švédsky šampión Mats Wilander a hral so mnou. Potom, čo som bol nútený pre problémy s kolenom s tenisom skončiť, som zdvihol Billie Jean Kingovú. Bola ku mne veľmi, veľmi milá. Súčasný indický najlepší tenisový hráč Leander Paes nás navštívil niekoľkokrát. Celkom nedávno prišla Martina Navrátilová a ja som ju zdvihol. Stále cítim k tenisu nesmiernu lásku a obdiv!
Aby som sa vrátil k svojmu najdrahšiemu bratovi a priateľovi Ronniemu, je to filozof, psychológ a má mnohé, mnohé božské vlastnosti. On sám je ako hostiteľ, ktorý ponúka svoje dobré vlastnosti celému svetu.
Som veľmi šťastný, veľmi rád a veľmi vďačný, že si tu, môj najdrahší priateľ a tréner Ronnie.
GLC 33. 22. október 2005, ceremónia „Zdvíhanie sveta srdcom jednoty“, Aspiration-Ground Jamaica, New York
↩GLC 33,1. Ron Rebhuhn, dlhoročný riaditeľ turnajov USTA Eastern, tenisový tréner a majster USPTA Master Professional, opustil tento svet 26. augusta 2012↩
Videl vo mne niečo – som si istý, že to bolo niečo dobré. Stal sa mojím najdrahším bratom a priateľom. Bol som na ňom vo všetkom závislý. Pomohol mi oveľa viac, ako by som si vedel predstaviť. Celé roky všemožne slúžil Najvyššiemu, ktorý je mojím Bohom. Moje srdce zostane navždy vďačné môjmu bratovi a študentovi Bholanathovi, Clydeovi.
Jeho milované deti, Mark, David a Michael, sú už dospelé. V tých dňoch som mal to šťastie, že som mohol zahŕňať týchto jeho troch synov svojou náklonnosťou a láskou. Dnes som veľmi, veľmi šťastný a potešený, že je tu David so svojou rodinou.
GLC 34. 22. október 2005, ceremónia „Zdvíhanie sveta srdcom jednoty“, Aspiration-Ground Jamaica, New York↩
Veľvyslanec Ray mi raz povedal: „Všetci sme politici. Stúpame a potom klesáme. O niekoľko rokov sa naša kariéra skončí. Ale vy ste kultúrny veľvyslanec našej Indie, takže vydržíte navždy.“ V deň, keď som spolu s
Corettou Scott Kingovou dostal cenu Mahatma Gandhiho, mi povedal, že som kultúrny veľvyslanec Indie. Bol veľmi, veľmi láskavý, veľmi láskavý.
Štyri tety veľvyslanca Raya žili v ášrame Sri Aurobinda. Prosili ho, aby tam prišiel, ale on nechcel ísť do Pondicherry. Prosili ho aj vtedy, keď bol hlavným ministrom a keď zastával iné vysoké funkcie, ale neprišiel. Všetky jeho tety mi boli veľmi blízke. Jedna z nich bola jednou z mojich ášramových „matiek“, Sahana.
Na moje veľké prekvapenie ma veľvyslanec Ray obdaril takou láskavosťou a náklonnosťou.
GLC 35. 23. októbra 2005, Aspiration-Ground, Jamajka, New York
↩GLC 35,2. Sri Chinmoy dostal 28. októbra 1994 od Bharatiya Vidya Bhavan cenu Mahatma Gandhi Universal Harmony Award.↩
Prosím, dotýkajte sa svojej hrude. Niektorí ľudia majú ruky ďalej od hrudníka. Ak chcete dosiahnuť najlepší výsledok, položte si ruky priamo na srdce.
Keď som bol v ášrame, stále, stále som mal ruky takto. Teraz to už nerobím; možno som niečo dosiahol. Keď sme meditovali v meditačnej sále v ášrame, robili sme to. Keď sme stáli v dlhom rade, pred nami bolo dvesto ľudí, tiež sme takto držali ruky. Keď ľudia prichádzali do meditačnej sály, všetku svoju ašpiráciu vynášali do popredia týmto spôsobom. Bol som jedným z nich, a tak ako ja to robili mnohí, mnohí. Väčšina žiakov prichádzala so zopnutými rukami, so zopnutými rukami.
Duchovnosť je srdce, nie hlava. Nehovorím vám, aby ste si dali ruky na hlavu! Položte si ich sem, na srdce. Srdce a duchovnosť sa nedajú oddeliť. Sú neoddeliteľné. V srdci je živá prítomnosť Boha.
GLC 36. 2. decembra 2005, ostrov Pangkor, Malajzia↩
Ak si týchto skutočných duchovných Majstrov úprimne vážite, obdivujete ich a dokonca ich zbožňujete, nebude mi to vadiť - práve naopak!
GLC 37. 2. decembra 2005, ostrov Pangkor, Malajzia↩
Povedzme, že niektorí hľadajúci sú žiakmi jedného Majstra a tento Majster napísal mnoho kníh. Môže sa stať, že títo konkrétni hľadajúci sú nejakým spôsobom mrzutí, sú deprimovaní. Vtedy, žiaľ, nemusia čítať knihy svojho vlastného Majstra, ale môžu čítať knihy napísané inými Majstrami alebo knihy obsahujúce výroky iných duchovných Majstrov z najvyšších výšin. Keď budú čítať tieto knihy, čo sa stane? Žiaci toho prvého Majstra začnú roniť slzy. Všetka ich láska a oddanosť k vlastnému Majstrovi sa im vráti. Vtedy sa obnoví ich túžba, obnoví sa ich oddanosť – v skutočnosti sa ešte zvýši. Takúto pomoc môžeme získať čítaním kníh iných skutočných Majstrov.
Povedzme, že vaša cesta nenapĺňa vaše túžby, takže ste veľmi smutní a deprimovaní. Zrazu si zoberiete knihu, ktorú napísal iný duchovný učiteľ. Len čo uvidíte oddanosť žiakov tohto Majstra, všetka vaša vlastná oddanosť a všetko ostatné, čo je vo vás dobré a božské, vystúpi do popredia. Potom už nemyslíte na tú knihu, nemyslíte na toho Majstra; vrátite sa k svojmu vlastnému Majstrovi s novou ašpiráciou, oddanosťou a láskou. Všetko božské vo vás sa nielen obnoví – ešte sa aj zväčší.
Niektorí tomu možno ťažko uveria, ale som si istý, že sa nájdu ľudia, ktorí mali takúto skúsenosť.
GLC 38. 2. decembra 2005, ostrov Pangkor, Malajzia↩
Taká sladká pieseň, taká sladká pieseň! Je to sladký a melodický opis Matky Bengálska.
Keď spievate moju pieseň Amar Sonar Bangla, musíte mať sladký, emotívny bengálsky pocit. Prosím, prečítajte si preklad a získajte tento pocit, aby sa zapáčil indickým a bangladéšskym ušiam. Sladkosť musí prúdiť; musí prúdiť nežný cit. Musí to byť veľmi jemné. Aspekt sily vôbec nie je potrebný. Nie je v tom žiadna sila – ani jeden riadok nie je mocný. Je to len opis Matky Bengálska. Je to samá sladkosť, jemnosť a mäkkosť. Sila vôbec nie je potrebná.
Chlapci by mali používať svoj prirodzený hlas a dievčatá by mali ukázať svoj aspekt sladkosti. Skutočný ženský hlas je sladší než najsladší. Chlapci by si nemali osvojovať ženský spôsob spevu. To je neprirodzené. Všetci ste vynikajúci speváci. Chlapci by mali spievať svojím normálnym hlasom a dievčatá by mali používať svoj normálny hlas. Nezamieňajte si hlasy.
GLC 39. 2. decembra 2005, ostrov Pangkor, Malajzia↩
Niektorí ľudia sú dobrí v určitom predmete. Niekto je výborný futbalista, niekto je skvelý hudobník a niekto iný zasa vyniká v inej oblasti. Pokiaľ ide o duchovnosť, modlitbu a meditáciu, v tejto inkarnácii som začal v siedmich rokoch. Aj v predchádzajúcich inkarnáciách som študoval, takže možno túto tému dobre poznám. Keď človek praktizuje duchovnosť mnoho, mnoho rokov, môže poznať svoje predchádzajúce inkarnácie. Z duchovnosti získavame túto schopnosť. Ak som dobrý basketbalista, volejbalista alebo iný športovec, nebudem vedieť, kým som bol ja, alebo kým ste boli vy v predchádzajúcej inkarnácii. To je výhoda, ktorú získavame z duchovnosti.
Duchovnosť nám dokáže poskytnúť mier v mysli. Bez ohľadu na to, aký skvelý je človek ako športovec, hudobník, spevák alebo majster v akejkoľvek oblasti, nebude mať mier v mysli. Pre mier mysle sa musíme modliť a meditovať. Nič iné nám mier mysle nedá. Ak ste najväčším manažérom najväčšieho hotela na svete, budete mať toľko problémov! Čím väčším sa stanete, tým väčšiu zodpovednosť dostanete. Ak sa však modlíte a meditujete, starosti a obavy vás nebudú napádať.
Mám takmer sedemtisíc žiakov v najmenej šesťdesiatich krajinách. Som za nich plne zodpovedný. Ich problémy zároveň kladiem k Božím Nohám. Modlím sa k Bohu. Ponúkam Bohu svoje modlitby a všetky problémy kladiem k Božím Nohám. Týmto spôsobom získavam mier. To je to, čo sa učíme v našej meditácii: mier, mier.
Každý človek má tri rodiny. Vaša vlastná rodina s deťmi, otcom a matkou je jedna rodina. Vaša malá rodina zahŕňa vašich vlastných príbuzných. Potom nasleduje vaša milovaná krajina, Malajzia. Malajziu musíte považovať za svoju rodinu. Je to vaša milovaná krajina, ktorá sa stáva vašou druhou rodinou.
Predpokladajme, že ste sa narodili v Číne. Potom bude vašou milovanou krajinou Čína. Niektorí ľudia sa narodili v Indii. Ich milovanou krajinou bude India. Pre každého človeka bude určitá krajina jeho druhou rodinou. Či už ste Malajzijčan, Číňan alebo Ind, na prvom mieste je vaša vlastná rodina. Potom príde vaša krajina ako vaša druhá rodina. Vašou treťou rodinou je celý svet.
Narodil som sa v malej dedinke. Odišiel som do južnej Indie, kde som sa dvadsať rokov modlil a meditoval, a potom som odišiel do Ameriky, aby som slúžil duchovným hľadajúcim. Nech robím čokoľvek, nehovorím, že „učím“. Je to samotný Boh, kto nás učí, my len slúžime. Ja slúžim vám. Ak ste moslim, je vaším Bohom Alah. Ak ste Číňan alebo Ind, tiež nazývate svojho Boha konkrétnym Menom. Je to ten istý Boh, či už ho nazývame Alah alebo nejako ináč.
Modlíme sa k Bohu, aby nám dal radosť. Modlíme sa k Bohu, aby nás vždy udržiaval v dobrej fyzickej kondícii a morálne a duchovne bdelých, aby sme nerobili chyby. Urobili sme veľa, veľa chýb. Všetci robíme chyby. Niektorí ľudia sa nemodlia k Bohu za odpustenie, zatiaľ čo iní áno. Ak sa modlíme k Bohu za odpustenie, On nám odpustí. Niektorí ľudia urobia chybu, ale nemodlia sa Bohu za odpustenie. Majú pocit, že to nie je potrebné. Ale ak sa nebudeme modliť za odpustenie, bude pre nás veľmi, veľmi ťažké byť v živote šťastní.
Som vám všetkým veľmi vďačný. Moje požehnanie je mojou modlitbou, mojou meditáciou. Nepoužívam ruky na požehnanie jednotlivca tradičným spôsobom. Cítim, že iba Boh môže položiť Svoje súcitné Ruky na našu hlavu. O duchovnosti viem o niečo viac ako vy. O podnikaní a iných témach viete vy oveľa viac ako ja. Modlím sa k Bohu, aby vás požehnal. Opäť opakujem, že nikoho nepožehnávam tradičným indickým spôsobom a nechcem, aby sa ľudia dotýkali mojich nôh. Nie som toho hoden, ale niekedy ku mne ľudia prichádzajú a dotýkajú sa mojich nôh. Je to tradícia, ale ja to nechcem. Všetkých vás beriem ako svojich mladších bratov a mladšie sestry. Starší brat vie trochu viac ako tí najmladší v rodine. Ten, kto sa narodil prvý, vie, kde je otec, kde je matka. Hovorí tým mladším: „Poďte, poďte – môžem vám ukázať, kde sú naši rodičia.“ Vtedy sa jeho úloha končí. Vtedy budú môcť tí menší hovoriť s matkou a s otcom a budú sa môcť dozvedieť veľa, veľa vecí o vnútornom svete a o vonkajšom svete.
Znova a znova opakujem, že keď sa budem s vami modliť, dostanete od Boha Požehnanie. Nazývam Ho Absolútny a používam výraz „Najvyšší“. Je to ten istý Boh, ale toto Meno sa mi páči. Vaše deti vás volajú jedným menom, napríklad „otecko“ a „mamička“. Keď vyrastú, budú vás volať „otec“ a „mama“. A ostatní ľudia, vaši priatelia, vás budú volať vaším vlastným menom. Či už ste sudca či senátor, alebo zastávate nejakú inú dôležitú funkciu, ste ten istý človek, ale pre niekoho budete priateľ, pre niekoho rodič, pre niekoho sestra alebo brat. Ale stále ste ten istý človek, tá istá osoba. Podobne, aj Boh je ten istý, bez ohľadu na to, aké Meno pre Neho používame.
Teraz každého z vás pozývam, aby si láskavo sadol predo mňa a jednu alebo dve minúty so mnou meditoval. Ak sú s vami vaši príbuzní, ak je s vami vaša manželka, manžel alebo vaše dieťa, môžete prísť spolu. Ale ak ste sami, ak ste si nepriviedli manželku, manžela ani deti, potom prosím, príďte sami.
Teraz, prosím, poďte jeden po druhom a láskavo sa na mňa pozerajte. Majte ruky uvoľnené. Naša modlitba, naša meditácia nie je prísna ani strohá – nie, nie, nie! Boh si necení, ak k Nemu prichádzame v strnulej polohe. Boh povie: „Ty blázon! Kto ťa požiadal, aby si sa stal neprirodzeným?“ K Bohu by sme mali pristupovať normálnym spôsobom, prirodzeným spôsobom. Niektorí ľudia pri modlitbe mučia svoje telo a Bohu je to ľúto. Ak chcem ísť k svojmu Otcovi, musím trpieť? To je úplná hlúposť. Boh mi povie: „Dieťa moje, príď ku mne taký, aký si.“
GLC 40. 5. decembra 2005, ostrov Pangkor, Malajzia. Sri Chinmoy pozval personál hotela, v ktorom bol ubytovaný so svojimi žiakmi na Vianočnom výlete, aby s ním meditovali.↩
Naša indická teória hovorí, že koho chce Pán Krišna zachrániť, toho nikto nemôže zabiť. A keď chce Pán
Krišna niekoho zabiť, nikto ho nemôže zachrániť. Rakhe Krishna mare ke, Mare Krishna rakhe ke: „Kto môže zničiť toho, koho Krishna chráni? Kto môže zachrániť toho, koho Krishna zničí?“ Ak nás chce Boh zachrániť, nikto nemôže ukončiť náš život. Ale ak to nie je Božia Vôľa, ak je čas, aby sme opustili tento svet, vtedy nás nikto nezachráni.
GLC 41. 6. decembra 2005, ostrov Pangkor, Malajzia↩
Povedala: „Nie, nie, nie, nič som nevzala!“
Bol som veľmi spokojný. Potom som jej povedal: „V deň môjho odchodu ti nechám veľmi veľkú sumu peňazí, pretože si taká čestná.“ Bola veľmi, veľmi šťastná. Dnes ma videla, keď som odchádzal zo svojej izby. Prišla ku mne a povedala: „Guru, prosím, daj mi to do rúk. Ľudia tu kradnú peniaze, tak mi, prosím, nenechávaj peniaze na posteli. Príde niekto a vezme ich.“
Povedal som: „Nechal som na posteli toľko peňazí, a nikto mi ich neukradol! Dobre, pred odchodom ti dám peniaze. Dám ti ich do rúk.“ Vtedy bola taká šťastná. Tých peňazí sa absolútne nedotkla. Moja peňaženka bola otvorená, a ona nevytiahla ani jednu bankovku. Existujú dôveryhodní ľudia!
V deň odchodu ma táto pani hľadala a ja som hľadal ju, pretože som nechcel odísť bez toho, aby som jej dal peniaze. Keď som naposledy vošiel do svojej izby, uvidel som ju. V tamilčine som jej povedal: „Prosím, počkaj, počkaj, počkaj chvíľu!“ Povedal som si: „Koľko ringgitov jej mám dať?“ Rozhodol som sa, že jej musím dať 800 ringgitov.48
Na obálku som napísal „800 ringgitov“. Keď som jej dal obálku, jej obočie sa zdvihlo až na strop! Bola taká úprimná, taká úprimná.
Včera táto pani prišla so mnou meditovať, s personálom hotela. Prišla s poslednou skupinou. Spoznal som ju, ale zúfalo som sa snažil nevenovať jej viac pozornosti ako ostatným, aby ich to nerušilo. Bol tam aj manažér! Sedel v prvom rade. Tak ako som sa usmieval na ostatných, usmieval som sa aj na ňu – presne tak isto. Je to taká milá pani.
Niektorí zamestnanci hotela meditovali veľmi dobre. Pozerali sa na mňa a dostali sa do veľmi vysokého sveta.
GLC 42. 6. decembra 2005, ostrov Pangkor, Malajzia; 14. decembra 2005, Kuantan, Malajzia
↩GLC 42,5. 800 ringgitov bolo v tom čase viac ako 200 USD↩
Stalo sa niečo veľmi zábavné! Keď som sem prišiel, prvých pár dní som písal „Supreme“ a „Invocation“. Ale na mojom stole bolo toľko vecí: moje obrazy, môj najväčší syntetizátor, obraz Matky Káli a akrylové farby. Na mojom stole boli všetky možné veci. Bol to absolútny zmätok. Povedal som si: „Som si istý, že som o niekoľko dní popredu,“ a tak som tie dva zošity vložil do zásuvky. Povedal som si: „Zapamätám si to. Budem ich vyťahovať každý deň.“ Ale moje pamätanie sa zmenilo na zabúdanie!
Keď som si konečne na tie dva zošity spomenul, povedal som: „Ó, Bože, čo som to urobil? Prečo som ich dal do zásuvky? Mal som ich nechať na stole!“
Hľadal som chybu v sebe. Povedal som si: „Ako som to mohol urobiť?“ Otvoril som zásuvku a uvidel som
dva zošity. Najšťastnejšie prekvapenie som zažil, keď som uvidel, kde som sa zastavil. Viete si predstaviť –obidva dni som sa zastavil na strane s dátumom 7. decembra, čo je zajtra! Bol som taký nadšený, keď som videl, že som stále jeden deň popredu. Zajtra budem opäť klamať a pôjdem štyri alebo päť dní dopredu, a tak sa zachránim. Ale zošity už nebudem dávať do zásuvky. Potom upútajú moju pozornosť.Minati bola tri alebo štyri roky osobou, ktorá viedla záznamy o mojich opakovaniach, keď som robil džapu. Začalo to s Minati. Potom zapisovala čísla Paree. Začal som so 4 000, potom som prešiel na 6 000 a 7 000. Nakoniec som robil džapu 15 000-krát.
GLC 43. 6. decembra 2005, ostrov Pangkor, Malajzia↩
Väčšina žiakov na našom vianočnom výlete pláva v mori šťastia. Bolí ma, keď vidím, že ľudia nie sú úplne šťastní. Vždy sa nájdu takí, ktorí budú nešťastní. Aj keby ste ich vzali do Neba, nájdu na ňom niečo zlé. Čo môžete urobiť? Ale väčšina pláva v mori šťastia.
GLC 44. 7. decembra 2005, ostrov Pangkor, Malajzia↩
Keď budete nacvičovať, úprimne vám hovorím, že moja duša bude vždy prítomná. Mám veľa, veľa, veľa vnútorných bytostí. Budú tam. Keď moji žiaci robia niečo, čo ma teší, bude tam moja duša alebo jedna z mojich vnútorných bytostí, aby im zväčšila radosť. Keď spievate niekoľko piesní veľmi dušeplne, veľmi dušeplne, moje vnútorné bytosti privedú moju dušu, aby si ich vypočula. Stalo sa to už mnoho, mnohokrát. Keď niektoré skupiny spievajú veľmi úprimne a správne, a pritom dušeplne a sebadávajúco, moja duša ich pozoruje. Verte mi! Moja všadeprítomná duša ich vnútorne pozoruje a oceňuje, oceňuje ich. Nepoviem, nemôžem povedať, kto to je –spôsobilo by to vážne problémy iným skupinám. Viem, že niektoré skupiny vo všeobecnosti nacvičujú veľmi, veľmi dušeplne.
Niektoré skupiny jednoducho kričia! Spievajú, ale dušeplnosť a nesebeckosť potrebujú vo väčšej miere.
Na druhej strane, všetky skupiny, ktoré nacvičujú, si zaslúžia moju veľmi, veľmi zvláštnu pozornosť, náklonnosť a vďačnosť.
Tieto piesne vám pomáhajú. Navonok sa môže zdať, že nacvičovanie je veľmi ťažké, nudné alebo monotónne. Monotónny pocit sa, žiaľ, u niektorých spevákov dostaví už vtedy, keď začnú spievať. Z vonkajšieho hľadiska je po pätnástich alebo dvadsiatich piesňach takýto nudný, monotónny pocit pochopiteľný. Máte pocit, že keby ste mohli robiť niečo iné, mali by ste väčšiu radosť. Ale ak dokážete pokračovať, ak dokážete spievať päť alebo desať minút, potom sa vám radosť vráti. Na začiatku vám možno chýba radosť. Ale po piatich alebo desiatich minútach určite radosť získate. Keď budete spievať, uvidíte, že namiesto monotónneho pocitu získavate radosť. To, čo vám dáva radosť, je prítomnosť jednej z mojich vnútorných bytostí.
U niektorých spevákov sa hneď, ako začnú spievať, objaví všetka ich váhavosť. Nie je to neochota, to nechcem povedať. Ale váhajú v každom okamihu. Nevedia, či robia správnu vec alebo nie. V jednej časti svojej bytosti chcú spievať, ale iná časť má problém ponoriť sa do sveta hudby. Dokonca aj tu, kde spieva toľko žiakov, niektorí nespievajú dušeplne. Žiaľ, spievajú ako papagáje! Pozerajú sa na noty vo svojich zošitoch, ale dušeplnosť tam nie je, dychtivosť tam nie je. Na druhej strane musím povedať, že niektorí ľudia majú dychtivosť a dušeplnosť. Spievajú správne, spievajú dušeplne, a všetko, čo je potrebné, aby urobili vnútorný pokrok, tam určite je.
Ani netušíte, aký pokrok robíte, keď dušeplne spievate moje piesne. Aj keď sa vám nedarí dobre meditovať, váš spev vám nesmierne, nesmierne pomáha. Moja vnútorná bytosť si vedie záznamy o tom, kto spieva dušeplne. Keď počujem správy od svojej vnútornej bytosti, alebo keď vás vidím spievať priamo pred sebou, vnútorne vám dávam známky. Spievať znamená stotožniť sa s mojou dušou alebo s mojou vnútornou bytosťou. Ak sa dokážete stotožniť s mojou vnútornou bytosťou, myslíte si, že vám moja vnútorná bytosť za to nič nedá?
Spievaním piesní mi robíte takú radosť! Možno nepoznáte význam bengálskych slov, ale vaša duša a vaše srdce ho poznajú. Preto dokážete tieto piesne spievať tak krásne, tak dušeplne. Vaše srdce a vaša duša poznajú ich význam. Spievajú vo vás a cez vás všetkých, spievajú a spievajú. Dušeplné a modlitbyplné spievanie nie je v žiadnom prípade menej dôležité ako modlitby a meditácie.
Hudba je veľmi dôležitá. Naše piesne sú veľmi dôležité. Na našej ceste si úplne každý spevák zaslúži moju vďaku a poďakovanie, moju hrdosť a pýchu.
GLC 45. 7. decembra 2005, ostrov Pangkor, Malajzia; 15. decembra 2005, Kuantan, Malajzia↩
Japonci prejavovali Thákurovi obrovskú úctu a lásku. Raz s nimi pil čaj. Ostatní používali šálku, ale Thákur bol inšpirovaný, aby si nalial trochu čaju na podšálku. Potom jeho japonskí priatelia pri tom istom stole začali piť čaj tak ako Thákur. Nakoniec sa niekto Thákura spýtal: „Prečo takto piješ?“ Thákur odpovedal: „To je môj spôsob, môj tradičný spôsob. Ale prečo musíte napodobňovať môj spôsob?“ Oni povedali: „Pretože si taký slávny!“
Keď budem piť alebo jesť nezvyčajným spôsobom, nemyslím si, že ma budú moji žiaci napodobňovať. Mnohokrát používam pri jedení ruky. Nemyslím si, že moji žiaci budú namiesto noža a vidličky používať ruky. Je to náš indický spôsob. Prsty sú súčasťou tela. Keď sa prsty dotknú úst alebo jazyka, okamžite vieme, že jedna časť tela, jedna končatina, sa dotýka druhej. Ak jete rukami, keď sa dotknete úst, máte taký pocit blízkosti, pocit jednoty. Ale keď použijete vidličku alebo lyžicu, viete, že to nie je na ľudskej úrovni. Tieto nástroje nám slúžia. Sú na minerálnej úrovni, takže ich úroveň je dosť nízka; ale potrebujeme ich v každej chvíli. Keď vám lyžica vkladá jedlo do úst, je to ako cudzí prvok.
V Indii nemáme z lyžice alebo vidličky taký pocit ako z rúk. Ja sám ten pocit nemám. Kovové predmety mi berú radosť. Keď môžeme pri jedle používať ruky, máme obrovskú radosť.
GLC 46. 7. decembra 2005, ostrov Pangkor, Malajzia↩
[Žiaci opakujú:]
```
„Môj Najvyšší, môj Najvyšší, môj Najvyšší! Moje srdce je plné sĺz vďačnosti k Tebe, pretože si mi dalašpirujúce srdce,
ktoré Ťa nikdy nesklame a nikdy nepadne.Môj Najvyšší, môj Najvyšší, môj Najvyšší!“
[fn:: GLC 47,2.Sri Chinmoy, Moje ranné modlitby duše a tela, časť 19, s. 36.
New York: Agni Press, 2006]```
Niektoré z modlitieb by ste si mali zapamätať a pripomínať. Tie, ktoré vás naozaj inšpirujú, by ste sa mali naučiť naspamäť. Čo iné je mantra? Všetko, čo sa vám páči, všetko, čo vo vás vyvoláva vnútornú radosť, musíte opakovať, opakovať, znova a znova.GLC 47. 7. decembra 2005, Pangkor, Malajzia↩
Napísal som veľa, veľa, veľa príbehov: duchovné príbehy, poučné príbehy, dokonca aj nejaké zábavné príbehy. Prosím vás, aby ste si prečítali príbehy, ktoré som napísal pred tridsiatimi alebo tridsiatimi piatimi rokmi. Napísal som veľa pôvodných príbehov a mnohé sú mojimi verziami tradičných indických príbehov. V mojich knihách s názvom Veľké indické jedlá sú príbehy o duchovných Majstroch. Hovorím vám, že sú naozaj autentické. Prosím, prečítajte si ich a zahrajte ich.
GLC 48. 8. decembra 2005, Pangkor, ostrov, Malajzia↩
Prosím, dodržujte moju láskavú, láskavú, veľmi láskavú prísnosť. Ak sa nedokážete riadiť mojou veľmi láskavou prísnosťou, čo môžem pre vás urobiť?
GLC 49. 9. decembra 2005, ostrov Pangkor, Malajzia↩
GLC 50. 11. decembra 2005, Kuantan, Malajzia↩
Začína to semienkom vďačnosti. Z malého semienka sa stane banyánový strom. Ale získať toto semienko, zasiať ho a správne ho pestovať je veľmi ťažká úloha. V každom okamihu, v každom štádiu môže drobnú rastlinku zničiť vietor.
V tomto prípade „vietor“ znamená zlé sily, nebožské sily, nesprávne pohyby a nedorozumenia, ktoré môžu zničiť naše sladké spojenie s druhými.
GLC 51. 11. decembra 2005, Kuantan, Malajzia↩
Rozprávalo sa, že manželka Pabla Casalsa bola v predchádzajúcom živote jeho matkou. Tento príbeh som počul od portorických žiakov. Hrala s ním na husliach a ešte na jednom hudobnom nástroji. Bol medzi nimi veľký vekový rozdiel. Ona bola pomerne mladá a on mal vyše osemdesiat, keď sa zobrali. Niektorí ľudia hovorili, že bola jeho matkou, a iní hovorili, že to nie je možné. Povedal som si: „Dobre, ak sa s ním jedného dňa stretnem, požiadam ho, aby mi ukázal fotografiu svojej matky.“
Mohol som sa stretnúť s Pablom Casalsom. Mal som zopnuté ruky. Natiahol obe ruky a položil mi ich na plecia. Bol som oveľa vyšší ako on. Položil mi dlane na plecia a začal roniť slzy. Naklonil som sa dopredu a horúce slzy mu padali z očí na môj odev. Povedal: „Prišli ste na samom konci môjho života.“
V tom čase som nikdy nemyslel na to, že by som hral na violončelo. Povedal mi: „Chcete si vypočuť nejakú skladbu? Zahrám vám skladbu od Bacha.“
Bol to odborník, skutočný odborník – majster najvyššieho rádu. Začal hrať a ja som ho počúval veľmi oddane, s hlbokým citom. Chcel zahrať ďalšiu skladbu, tak hral a ja som ho oceňoval.
Potom sme sa začali rozprávať. Chcel hovoriť o deťoch, o malých deťoch. Povedal, že sú našou budúcnosťou, že sú naším snom. Úprimne som s ním súhlasil.
Spýtal som sa ho, či by som mohol vidieť fotografiu jeho matky. Povedal som: „Prosím, mohli by ste mi láskavo ukázať jej fotografiu?“ Jeho manželka ma počula a priniesla mi obrázok. Visel na stene. Veľmi úprimne, vážne a mocne som sa na ten obrázok koncentroval tri alebo štyri minúty. Potom som sa usmial a povedal som: „Tí, ktorí hovoria, že vaša matka sa reinkarnovala do podoby vašej súčasnej manželky, majú úplnú pravdu. Som muž modlitby. Mám schopnosť vstupovať do predchádzajúcich inkarnácií.“ Rozhodne mi veril. Bol taký šťastný a tak sa mu uľavilo! Potom prišla jeho manželka a sadla si vedľa neho. Bolo to veľmi, veľmi dojímavé. Rozprávali sme sa a rozprávali, iba o deťoch.
Jeden alebo dva roky po svojom odchode z pozemskej scény začal Pablo Casals prichádzať zo sveta duší, keď som mal Mierové koncerty. Keď som hral, sedel vždy oproti mne, asi meter odo mňa. Veľmi hlboko meditoval. Ostatní hudobníci, ktorí prichádzali z vnútorného sveta, sa zvyčajne rozprávali. Dokonca si priniesli svoje nástroje. Boli vo svojom vlastnom svete! Ale Pablo Casals si nikdy nepriniesol svoj nástroj. Jediné, čo chcel, bolo meditovať, meditovať so mnou. Bol to jediný hudobník, ktorý chcel vždy meditovať. Ostatní trochu meditovali, ale Pablo Casals si dal záležať len na tom, aby meditoval predo mnou. Povedal, že zo všetkých mojich nástrojov má najradšej esraj. Keby bol vedel, keď bol vo fyzickom svete, že tak dobre hrám na esraj, bol by chcel, aby som ním otváral jeho symfonický orchester!
Pablo Casals prišiel ku mne mnohokrát, mnohokrát vo vnútornom svete. Prichádzali aj iní – dokonca aj ľudia, ktorých som nikdy nepoznal, ako aj tí, ktorých som videl vo fyzickom svete. Príležitostne prichádzala Bachova duša, Beethovenova duša a ďalší. Niekoľkokrát prišiel Leonard Bernstein. Keď sme sa stretli, skutočne ma oceňoval! Vždy je veľmi búrlivý. Hrá na violončele tak očarujúco. Niekedy takmer tancuje, pretože sme si blízki.
Pablo Casals ma požiadal, aby som na neho nezabudol, keď budem mať veľmi vážne koncerty, a tak som svoj sľub dodržal. Vždy, keď viem, že budem vystupovať na veľmi vážnom, dušeplnom koncerte, pozvem ho. Prišiel mnohokrát, mnohokrát – viac ako ktorýkoľvek iný hudobník. Meditácia: dušeplná, modlitbyplná meditácia. Hovorí, že to je vec, ktorú mal robiť. Keď bol vo svete živých, nemeditoval, preto chce teraz meditovať, meditovať, meditovať so mnou.
GLC 52. 11. decembra 2005, Kuantan, Malajzia
↩GLC 52,1. Stretnutie Sri Chinmoya s maestrom Pablom Casalsom sa uskutočnilo 5. októbra 1972↩
Keď ho takmer zakryjú listy, prosím, vráťte svoje vedomie späť do fyzického tela. Keď ste toho vtáka videli, predstavovali ste si ho na konkrétnom strome, uprostred listov. Prosím, cíťte, že vy sami ste na konári, po boku vtáka. Teraz ste vtákom duše.
Keď vták uvidí vaše fyzické telo, akékoľvek ľudské telo, môže odletieť. Keď však uvidí vtáka vašej duše, bude úplne ohromený, aký je vták vašej duše krásny. Fyzický vták, pozemský vták, sa nedá porovnať s vtákom vašej duše. Vtedy vás vták poprosí, aby ste ho urobili takým krásnym, ako je vták vašej duše, pretože vták vašej duše je taký božský, taký krásny, taký čistý. Vtedy začnete toho vtáka kŕmiť so svojou vlastnou dušou a urobíte ho veľmi, veľmi krásnym a veľmi dušeplným. Potom sa vrátite do svojho fyzického tela.
Ak dokážete všetko, čo hovorím, urobiť s láskou, vážne a verne, potom budete schopní napísať veľmi, veľmi krásnu báseň. Aj keď ste napísali mnoho neuspokojivých básní, Boh vám dá ďalšiu šancu, ďalšiu schopnosť, keďže ste Ho toľko rokov prosili, aby vám túto schopnosť dal. Vtedy budete môcť prikázať akémukoľvek vtákovi z akéhokoľvek miesta, aby prišiel priamo pred vás. Potom sa na vtáka pozriete a príde k vám krásna báseň.
Pokiaľ ide o mňa, nemusím prosiť, aby si predo mňa sadol vták. Nepredstavujem si to, len na tri či štyri sekundy vstúpim do sveta poézie. Tam je všetko napísané. Ako zlodej to prinesiem na tento svet a napíšem to. Keď som mal štrnásť rokov, napísal som niekoľko básní, keď som ležal a odpočíval. Nepotreboval som elektrické svetlo, aby som videl. Vo vnútornom svete som videl bengálske slová, riadok po riadku, priamo pred sebou, keď som ležal na boku, a zapísal som ich. Pomyslel som si: „Nikto sa k nim nehlási,“ a tak som si tie básne zapísal ja.
Niektoré z mojich najvýznamnejších básní som napísal takto, v roku 1946 alebo 1947. Boli už veľmi krásne napísané vo vnútornom svete. Je to absolútna pravda! Ja som ich len zapísal. Potom sa stali mojimi básňami.
Čítal som, že sa to stalo aj v niektorých iných prípadoch. Urobili to aj iní ľudia. Thákur o tom hovoril. Pokiaľ ide o mňa, napísal som takto najmenej desať básní. Slová už boli napísané vo vnútornom svete a ja som ich skopíroval. Zhudobnil som ich po mnohých, mnohých rokoch v Amerike.
Predstavivosť! Môžeme sa hrať s predstavivosťou. Vták predstavivosti je na dosah. Keď sa trochu rozčúlime alebo sme nepokojní, ten vták je taký šikovný – schová sa! Ale keď sme pokojní a tichí, vtedy sa vták predstavivosti odovzdá, pretože vidí, že naše ticho a pokoj mysle sú nekonečne silnejšie. Vtedy prichádza a pomáha nám vo všetkých smeroch.
GLC 53. 13. decembra 2005, Kuantan, Malajzia. Poznámky Sri Chinmoya k Amritanandovi, ktorý cítil, že nemôže napísať ďalšiu báseň, ktorá by sa vyrovnala jeho ocenenej básni venovanej Sri Chinmoyovi. Amritananda (Dr. Russell Barber), bol ocenený náboženský redaktor televízie NBC a dlhoročný priateľ Sri Chinmoya; tento svet opustil 5. júna 2007.↩
Niekedy zvoní zvon neúspechu veľmi mocne a veľmi žalostne. Ale sebadávajúcim milovníkom prejavenia, ktorí majú také nadšenie prejaviť svetlo sveta svojho Gurua, hovorím: „Nevzdávajte sa, nevzdávajte sa, nevzdávajte sa! To nie je cesta, ktorú ste si vybrali.“
Z hĺbky svojho srdca vás chcem veľmi úprimne požiadať: prosím, nezostávajte vo svete obviňovania. Nehovorte, že ste neuspeli kvôli nejakému jednotlivcovi. Berme túto skúsenosť ako Božiu Vôľu. Bez Božej Vôle nemôžeme urobiť nič. Ak sa budú jednotlivci navzájom obviňovať, bude to veľmi bolestná skúsenosť, veľmi deštruktívna skúsenosť vo vašom srdci. Ak sa stalo niečo nešťastné, jednoducho na to zabudnite. Minulosť je prach, minulosť je prach: to je naša filozofia. Aj keď nám niečo, na čom sme veľmi, veľmi tvrdo pracovali, neprinesie radosť úspechu, musíme vysloviť našu mantru: minulosť je prach, minulosť je prach. A túto skúsenosť šťastne položíme k Nohám nášho Pána Najvyššieho. Keď raz položíme svoj neúspech k Nohám nášho Pána Najvyššieho, tento neúspech nezostane neúspechom. Stane sa milým a cenným darom, ktorý dostávame od nášho Pána Najvyššieho.
Nebuďte odsúdení na sklamanie. Vstaňte, prebuďte sa! Nezastavíme sa, kým nedosiahneme cieľ. Toto je posolstvo Swami Vivekanandu, bojovníka, najväčšieho hrdinu, ktorý mocne bojoval proti noci nevedomosti. Vstaňte, prebuďte sa! Nezastavíme sa, kým nedosiahneme cieľ. Nech toto posolstvo zaznieva v našich ašpirujúcich srdciach a oddaných životoch.
GLC 54. 14. decembra 2005, Kuantan, Malajzia↩
Jeden človek môže byť nebeským veľvyslancom mieru aj pozemským veľvyslancom mieru. Jediný človek môže byť nebeským veľvyslancom mieru aj pozemským veľvyslancom mieru. A týmto veľvyslancom je tvoja duša, týmto veľvyslancom je tvoje srdce. Tvoja duša a tvoje srdce sú veľvyslancami mieru. Si mierovým veľvyslancom Neba a mierovým veľvyslancom zeme.
Nie ako veľký pedagóg, nie ako veľký náboženský spravodajca, ale ako jednotlivec, ktorý spojil mentálny a duchovný prístup k budovaniu nového mieru, si zároveň nositeľom nádeje a napĺňateľom sľubu. Začínaš s nádejou a vstupuješ do sveta sľubov. Potom svoj sľub dodržíš.
Tento náš svet by mal o tebe vedieť oveľa, oveľa viac, pretože v tebe nachádzam skutočnú syntézu mysle a srdca. Múdrosť srdca a poznanie – inteligenciu mysle máš v nekonečnej, nekonečnej miere.
Hovoríš svetu: „Nevzdávaj sa nádeje, nevzdávaj sa nádeje!“ Nádej je tu. Nádej je v našom srdci, nádej je v našej mysli, nádej je v našom živote; a táto nádej nás nakoniec dovedie k nášmu sľubu. Nádej ukazuje sľubu svoju sladkosť, krásu a svoj pomalý, vytrvalý postup. Prísľub hovorí: „Ak si so mnou, ó, nádej, potom som predurčený na nastolenie svetového mieru.“ Nádej a prísľub sú ako dve krídla toho istého vtáka. Tento vták nám neustále pripomína: „Nezastavuj sa! Nemysli si, že si zlyhal, ani na letmý okamih. Nakoniec získaš svetový mier.“
Môj najdrahší Amritananda, tvoja duša je zaplavená nádejou a prísľubom. Podobne, tvoja nádej preniká každou tvojou bunkou, každou tvojou časťou. Cítime, že tvoje posolstvo svetu je čosi nádherne rozkvitnuté, posvätne rozkvitnuté, dušeplne a mocne kvitnúce. Teraz si v štádiu rozkvetu, ale príde čas, keď sa prísľub tvojej duše a láska tvojho srdca k svetu prejaví tu, v srdci sveta.
Ponúkam ti všetku svoju lásku, všetku lásku k tebe, všetku svoju vďačnosť a všetku hrdosť na teba, hrdosť na teba, môj najdrahší Amritananda.
GLC 55. 14. decembra 2005, Kuantan, Malajzia. Komentáre Sri Chinmoya po tom, čo Amritananda prečítal svoju ocenenú báseň o jednote všetkých Božích detí a jedinom vrchole hory, na ktorom sa zbiehajú všetky cesty, a zakončil to slovami „Venované Sri Chinmoyovi (Mierová meditácia v OSN), ktorý vystúpil na horu, rozumie jej a dobre učí.“↩
Čo vo mne videlo to trojročné dievčatko?
GLC 56. 15. decembra 2005, Kuantan, Malajzia↩
Možno si hovoríte, že ste dali zo seba všetko, a predsa vaša bezsenná nezištná služba nedokázala priniesť úspech. Kto je však Darcom vášho úspechu? Boh. Ak vám nedá úspech On, potom je tu nejaký zvláštny dôvod. Nemá to nič spoločné s vašou ašpiráciou a oddanosťou.
Niekedy presvedčíte sami seba, že určitú vec treba urobiť. Tento pocit je úplne nesprávny. Najdôležitejšie je riadiť sa Božou Vôľou. Boh vám dal schopnosť vrhnúť sa do nejakého projektu. Nepovedal som vám, že ak sa vám to nepodarí, stratím vo vás dôveru, budem s vami nespokojný. Prosím, neprechovávajte tento nesprávny pocit. Viem, kto mi slúži dušeplne a obetavo dvadsaťštyri hodín denne.
Boh chce vaše úprimné, veľmi úprimné úsilie. Neočakáva a nechce od vás nič iné. Máte pocit, že úspech vám prinesie slávu alebo prinesie slávu vášmu Majstrovi, čo je pravda. Ale z duchovného hľadiska, keď sme sa odovzdali, vy, ja a všetci, ktorí vykonávajú manifestačnú prácu, si musíme uvedomiť, že Boh nebude mať väčšiu radosť, ak mu prinesieme úspech. Nikdy! Boh s vami zostane spokojný vo svete manifestácie, ak do projektu vložíte svoje srdce a dušu.
Úspech závisí od Neho, neúspech závisí od Neho. Ak prechovávate nesprávne pocity, objaví sa sklamanie a máte pocit, že ste zbytoční. Nie! Ľudia, ktorí pracujú na manifestácii, sú všetci užitoční, mimoriadne užitoční. Existujú ľudia, ktorí sa manifestácii venujú deň čo deň. Som na nich nesmierne, nesmierne hrdý. Vidím ich úprimnosť, vidím ich pripravenosť, vidím ich ochotu, vidím ich dychtivosť. Čo viac potrebujem? Títo ľudia, ktorí veľmi, veľmi usilovne pracujú na manifestácii, ma, prinajmenšom, nesmierne, nesmierne tešia.
Ak nepracujete na manifestácii, udržujte si radosť na našom Vianočnom výlete spievaním mojich piesní, stretávaním sa s priateľmi a užívaním si krásy prírody. Ak sa dokážete udržať šťastní, som na vás nesmierne, nesmierne hrdý. Tí, ktorí nepracujú na manifestácii, by mali mať len radosť a hrdosť na svojich bratov-žiakov a sestry-žiačky, ktorí celý čas myslia na manifestáciu. Nebuďte žiarliví na tých, ktorí deň čo deň bezsenne vykonávajú manifestačnú prácu. A tí, ktorí modlitbyplne a dušeplne pracujú deň čo deň, nesmú zle zmýšľať o tých, ktorí sa vonkajšou manifestáciou nezaoberajú.
Každý jednotlivec má spôsob, ako sa udržať šťastný bez toho, aby zasahoval do činností iných. Čokoľvek robíte, prosím, snažte sa mať na pamäti, že to robíte s cieľom urobiť mi radosť.
GLC 57. 16. decembra 2005, Kuantan, Malajzia↩
Keď vám dávam zvláštne posolstvo, nemusíte byť v mojej fyzickej prítomnosti. Moja duša prináša moje posolstvo do vašich sŕdc a duší. Potom je na vás, aby ste využili moje rady.
GLC 58. 16. decembra 2005 Kuantan, Malajzia↩
Poslušnosť má v sebe sladkosť, nesmiernu sladkosť. Ľudia, ktorí ma uspokojujú tým, že chodia do Pujaloy, sú naozaj praví žiaci, skutoční žiaci. Ak ľudia robia správne veci v mojej fyzickej neprítomnosti, mám oveľa, oveľa väčšiu radosť, než keď robia dobré veci v mojej fyzickej prítomnosti. V mojej fyzickej prítomnosti sa mi ľudia z lásky alebo z rôznych dôvodov snažia urobiť radosť. Niektorí ľudia, ktorí sú pri mne fyzicky, ma berú veľmi vážne a robia úplne správne veci. Ale ak s niektorými žiakmi fyzicky nie som a oni ma potešia, verte mi, mám oveľa, oveľa, oveľa väčšiu radosť, pretože moje posolstvo nesú v hĺbke svojho srdca. Dokazujú, že ma naozaj, naozaj milujú a že ma berú veľmi vážne.
GLC 59. 16. decembra 2005, Kuantan, Malajzia↩
Keď sú ľudia príliš sebavedomí, majú pocit, že vedia všetko. Dôvera je vynikajúca a mnohí z mojich žiakov sú super-super-výborní speváci. Ale keď do toho vstúpi prílišné sebavedomie, zničí to každú pieseň. Niektorí zase pri speve príliš váhajú.
Bez ohľadu na to, čo robíte, prosím, majte v srdci predovšetkým dušeplnosť. Dušeplnosť, dušeplnosť! Potom môžete prejaviť svoju silu, dokonalosť alebo iné božské vlastnosti. Dušeplnosť musí byť na prvom mieste. Keď niekto z mojich žiakov spieva akúkoľvek moju pieseň, musí dávať dôraz predovšetkým na dušeplnosť. Ja som skladateľ dušeplnosti. Vo vnútri dušeplnosti, ak majú mať niektoré piesne silu, potom láskavo spievajte so silou; ale žiadna pieseň by sa nemala spievať bez dušeplnosti.
GLC 60. 28. decembra 2005, Kuantan, Malajzia↩
Mám pocit, že prostredníctvom generálneho tajomníka prehovorila duša Organizácie Spojených národov a srdce Organizácie Spojených národov.
GLC 61. 2. septembra 2005, Aspiration-Ground, Jamaica, New York
↩GLC 61,1. Generálny tajomník sa takto vyjadril 26. mája 2005 v Paríži po tom, ako si od Sri Chinmoya prevzal Mierovú cenu U Thanta a cenu „Zdvíhanie sveta srdcom jednoty“.↩
From:Sri Chinmoy,Moje zlaté deti, Agni Press, 2013
Sourced from https://sk.srichinmoylibrary.com/glc