Veľké indické jedlá, časť 3

Ticho je odpoveďou¹

Vašištha povedal: „Boh je samotná veľkosť. Syn môj, medituj na to.“

Ramačandra niekoľko sekúnd meditoval na Božiu Veľkosť. Potom Vašištha povedal: „Som veľmi potešený, že si videl a cítil Božiu Veľkosť.“

Ramačandra povedal: „Pane, prosím povedz mi o Bohu niečo viac.“

Vašištha povedal: „Boh je samá dobrota. Medituj na Božiu Dobrotu.“

Ramačandra niekoľko sekúnd meditoval na Božiu Dobrotu. Vašištha povedal: „Výborne! Som veľmi potešený, že si videl a cítil Božiu Dobrotu.“

Ramačandra opäť požiadal svojho Majstra, aby mu povedal viac o Bohu.

„Boh je samá láskavosť, samý súcit a samý záujem. Medituj na to.“

Ramačandra niekoľko sekúnd meditoval na Božiu Láskavosť, Súcit a Záujem. Vašištha povedal: „Výborne, výborne, syn môj.“

Ramačandra ďalej povedal: „Pane, prosím povedz mi niečo viac o Bohu.“

Jeho Guru odpovedal: „Boh je samá spravodlivosť. Medituj na to.“

Ramačandra meditoval na Božiu Spravodlivosť a Vašištha povedal: „Úžasné! Videl si a cítil si Božiu Spravodlivosť.“

„Pane, chcem počuť trochu viac o Bohu.“

„Boh je samá sila. Medituj na to, syn môj.“

Ramačandra meditoval na Božiu Silu a Vašištha povedal: „Vedel som, vedel som, že budeš vidieť a cítiť Božiu Silu za veľmi krátky čas.“

„Prajem si počuť od teba, môj Pane, O Bohu niečo iné.“

Vašištha zostal ticho.

„Prečo si ticho, môj Pane?“ opýtal sa Ramačandra. Vašištha zostal naďalej ticho.

„Prečo ma nechceš učiť, môj Pane?“ opýtal sa Ramačandra. „Ak ma nebudeš učiť, ako sa dokážem naučiť viac o Bohu? Chcem sa naučiť od teba o Bohu všetko.“

Znovu, ticho!

Ramačandra sa opýtal: „Urazil som ťa nejako? Viem, že som ťa vedome neurazil. A ak som ťa urazil nevedome, prosím odpusť mi. Len by som chcel, aby si ma naučil viac o Bohu.“

Ale Vašištha iba zostal ticho. „Pane, Pane, ak ma viac nebudeš učiť o Bohu, potom určite zostanem nevedomý. Ak je toto tvojou vôľou, ak je toto Vôľou Boha, potom musím tiež zostať ticho.“

Vašištha požehnal Ramačandru a povedal: „Syn môj, dostal si odpoveď. Keď sú zodpovedané všetky pozemské otázky, vtedy sa život otázok a život zvuku skončí. V tom čase začne skutočný život odpovedí a skutočný život ticha. A preto, ticho je odpoveďou. Ticho je jedinečným Bohom. Ticho spája mnohé a robí ich jedným. Ty a ja sme dvaja. Hráme úlohu učiteľa a študenta, Majstra a žiaka. Ale ty si sa naučil všetko, čo ja viem o Bohu; preto zostávam tichým. Ticho je dokonalou jednotou a jednota je dokonalosťou Boha.“

Ramačandra sa dotkol Vašišthových nôh a povedal: „Tvoje meno je ticho, môj Pane, ticho Večnosti; a moje meno je vďačnosť, Nekonečná vďačnosť. V tichu a vo vďačnosti zostaneme navždy a navždy neoddeliteľne jedným.“

Keď argument končí, svitá osvietenie ²

Kamal povedal: „Otec, prečo chceš kvety a prečo chceš mlieko? Kvety sú znečistené.“

Kavir nemohol veriť svojim ušiam. „Čože, kvety sú znečistené?“

„Áno,“ povedal Kamal, „kvety sú znečistené, pretože na kvety sadajú včely a pijú ich med. A preto sú znečistené.“

„A čo mlieko?“ opýtal sa Kavir.

Mlieko je tiež znečistené, „ povedal Kamal, „pretože teľa ochutná a pije trochu mlieka z matky, predtým než ho dostaneme my.“

Kavir sa nahneval. „Synak, toto je to, čo si sa naučil zo svojho štúdia? Hľadáš chyby na požiadavke svojho otca a hádaš sa so svojím otcom.“

„Nie, otče,“ povedal Kamal, „Ja sa nehádam, ja ti iba hovorím čistú skutočnosť. Ty ma žiadaš o kvety a mlieko. Ja ti hovorím, že Bohu musíš dať niečo, čo je úplne čerstvé. Pôjdem a prinesiem ti kvety, z ktorých med ochutnali včely a prinesiem ti mlieko, z ktorého už pilo teľa. Ale ak chceš skutočne potešiť Boha, musíš mu dať niečo, čo je absolútne čisté.“

„Prestaň!“ povedal Kavir. „Prestaň, prestaň so svojou filozofiou. Ó Bože, preklial si ma takýmto svárlivým synom. On nevie, kto som. Celý svet ma uctieva a tu mi môj syn dáva svoju pyšnú múdrosť.“

„Nie, otče, ja ti neponúkam svoju múdrosť. Ja ti iba hovorím čistú skutočnosť.“

Kavir povedal: „Dosť bolo, nebuď bezočivý. Ak Boh na tomto svete niečo stvorí, nie všetci to budú schopní naraz zjesť. V Božej vlastnej Vízii, to bude mať niekto ako prvý a ostatní to budú mať neskôr. Ale to neznamená, že ten prvý, kto ochutnal určitú vec, ju znečisťuje pre ostatných. Kvet videla, dotkla sa ho alebo ho trochu použila včela a mlieka sa dotklo teľa, ktoré je drahšie než najdrahšie matke krave. Myslíš si, že kvôli tomu nemôžem uctievať môjho Pána Najvyššieho s kvetinami a mliekom? Nie. Boh stvoril kvet a potom prišiel pre mňa čas, aby som použil kvet, prišiel čas, aby včela ochutnala med z kvetu. A potom ako teľa ochutnalo mlieko z kravy, prišiel pre mňa čas, aby som ho použil.

Je to ako keď idú dvaja ľudia k tomu istému cieľu. Ja som videl Cieľ, večný Cieľ, dávno pred tebou a ja som do neho už aj dorazil, zatiaľ čo ty k nemu stále cestuješ. Ale to neznamená, že povieš: ‘Prečo by som mal chodiť k Cieľu, ktorý už videl a ktorého sa už dotkol niekto iný?‘ Nie! V duchovnom svete, keď niekto niečo používa po prvý krát, neznamená to, že tej veci sa nemôže dotknúť alebo ju použiť niekto iný? Cestuješ po tej istej ceste, po akej som ja cestoval a ideš do toho istého Cieľa, ktorý som ja už dosiahol. Podobne, kvet už ocenila včela, ale môžu a mali by ho oceniť aj tí, ktorí videli kvet neskôr. A mlieko, ktoré ocenilo malé teľa, by mali oceniť aj ostatní. A tak, syn môj, nikdy sa so mnou nehádaj.“

„Otec,“ povedal Kamal, „nikdy, nikdy sa s tebou nebudem hádať. Dnes si ma osvietil. Žiaden iný učiteľ ma neučil týmto spôsobom a žiaden iný ma nedokáže učiť týmto spôsobom. Si mojím otcom. Požiadal si ma, aby som išiel k iným učiteľom a ja som išiel a študoval som. Ale teraz vidím, že vlastníkom úplnej ozajstnej múdrosti nie je nikto iný než ty sám. Preto ťa prosím, aby si ma viedol, utváral a učinil tvojim vlastným, úplne vlastným. Dokonca už aj vo fyzickom svete som tvojím vlastným. Želám si, aby si ma aj v duchovnom svete pretvoril tak, aby som bol hodným byť tvojim synom, tvojím vlastným, úplne vlastným.“

pretvoril tak, aby som bol hodným byť tvojim synom,

„Synu,“ povedal Kavir, „áno, urobím. V skutočnosti, tú vec, pre ktorú teraz plačeš, už robím. Keď hluk argumentu prestane, hlas osvietenia začne svitať.“

„Otče,“ povedal Kamal, „prajem si niečo dodať. Keď Svetlo Súcitu svitá, temnota storočí sa ihneď vytratí.“

„Synu, tiež si prajem niečo dodať: Svetlo Súcitu svitá iba vtedy, keď je srdce pripravené prijať Svetlo Zhora, zo sveta Za, z Večného Zdroja.“

Poraz svojich nepriateľov³

„Prečo, prečo?“ opýtal sa Majster.

„Pretože je jednoducho zbytočná. Som večným otrokom nebožských myšlienok, zlých myšlienok a emocionálnych a vitálnych problémov. Ako dlho takto budem ešte pokračovať? Bol som celkom šťastný, predtým ako som vstúpil do duchovného života. Vtedy som nemal tak veľa vitálnych problémov. Ale teraz je to utrpením, skutočným utrpením. Tak najprv porazím tieto nebožské myšlienky a sily a potom sa vrátim do duchovného života. Ale teraz duchovný život nie je pre mňa mienený.“

Majster nič nepovedal. Iba dal žiakovi široký úsmev.

„Majster, sľubujem ti,“ pokračoval žiak, „sľubujem ti, že sa naozaj budem modliť a meditovať, keď raz porazím svoje všetky problémy.“

Majster sa znovu usmial.

„Majster, prečo sa usmievaš? Nemyslíš si, že hovorím správnu vec?“

„Nie, syn môj,“ povedal Majster, „ usmievam sa, pretože potrebuješ odo mňa skutočnú múdrosť.“

„Majster, to je dôvod prečo som prišiel za tebou. Ale cítim, že bez ohľadu na to čo povieš, nepomôže mi to. Zaplavoval si ma múdrosťou každý deň, svojimi duchovnými prednáškami, svojou náklonnosťou, svojou láskavosťou, svojou meditáciou. Stále považujem jednoducho za nemožné prekonať svoje problémy z nižšieho vitálu a svoje hriešne myšlienky.“

Majster povedal: „Môj synu, pozri- Práve teraz máš horúčku, máš bolesti brucha, bolí ťa všetko; a tak nevezmeš si liek? Predsa si nepovieš: „Vezmem si lieky neskôr. Nech najprv moja horúčka, bolesti brucha a všetko ostatné, čo mi spôsobuje utrpenie odo mňa odíde. Keď ma tieto veci opustia, potom si vezmem liek.“ Ak máš nejakú chorobu, vezmeš si niečo , čo ťa vylieči. Ak si poštípaný hadom, vezmeš si ihneď protijed. Iba vtedy budeš vyliečený. Teraz ale trpíš. Ak si nevezmeš liek, čo je modlitba a meditácia, potom ako sa chceš vyliečiť? Odíde choroba sama od seba? Ak na teba raz nepriateľ zaútočí, zostane s tebou až pokiaľ sa ho nezbavíš. A preto sa musíš vyliečiť. Modlitba a meditácia sú liekmi.“

Žiak povedal: „Majster, to, čo hovoríš je pravda. Ale snažil som sa už tak dlhý čas. Teraz som už unavený z bojovania. Nemám žiadne nadšenie, žiadnu silu vôle. Cítim, že ak sa týmto silám odovzdám, jedného dňa mi preukážu súcit. Ak mi raz preukážu súcit a budú cítiť, že som zbytočný, opustia ma. Potom okamžite k tebe pobežím a znovu sa budem modliť a meditovať.“

Majster povedal: „Och, nie! Títo nepriatelia sú veční nepriatelia. Nikdy nedovolia svojim obetiam, aby si išli svojou cestou. Ak už raz veľmi dobre vedia, že si v ich moci, tak na nejaký čas môžu odpočívať, a vtedy si budeš myslieť, že ťa už nekontrolujú, že ťa nemajú pod prísnym dozorom. Ale nie je to tak. Ak uvidia, že sa snažíš opustiť ich väzenskú celu, okamžite začnú byť na teba striktnejšie. Uväznia ťa pod väčším dozorom, pod striktnými príkazmi.

A preto, poraz týchto nepriateľov, za každú cenu. Iba vtedy budeš zachránený. Nikdy si nemysli, že tvoj nepriateľ ti udelí slobodu. Si to ty, kto musí poraziť nepriateľa a získať slobodu.“

Žiak sa dotkol nôh svojho Majstra. „Viem, Majster, tvoj súcit je mojím mečom, tvoj Súcit je mojím štítom a tvoj Súcit je mojou korunou víťazstva, ktorú položím k tvojim nohám božím. Odteraz ťa budem tešiť, teba, teba, iba teba, tvojím vlastným spôsobom.“

Duchovnosť je pre tých, ktorí sú opatrní⁴

Raz musel jej manžel odísť kvôli obchodu na niekoľko mesiacov preč z mesta. Hľadajúci, ktorí predtým prichádzali k nej domov, sa jej opýtali, či sa naďalej môžu u nej stretávať. Ale ona povedala: „Ó nie! To by sa môjmu manželovi nepáčilo. Môžem vás pozvať len ak je môj manžel doma.“ To nebol ale skutočný dôvod. Niekoľkokrát v minulosti, keď bol jej manžel preč z mesta, sa jeho žena stretávala s hľadajúcimi. Ale teraz, počas jeho neprítomnosti, sa blízko spriatelila s jedným zo svojich služobníkov a napokon sa do neho zaľúbila. Pretože sa hlboko zaujímala o svojho služobníka, necítila vo svojom živote žiadnu potrebu pre duchovnosť.

Jedného dňa sa okolo jej domu prechádzal jeden duchovný Majster. Vyzeral veľmi smutne. Keď ho žena zbadala, opýtala sa ho: „Prečo vyzeráš tak smutne?“ Majster povedal: „Som smutný, pretože od svojho detstva som so sebou nosil zvláštnu hračku. Tá hračka bola mojím priateľom, mojím jediným priateľom. Vždy keď som robil niečo súkromné a osobné, dovolil som len tejto hračke, aby mi robila spoločnosť. Nikto iný nevedel, čo som robil. Tá hračka bola ako môj spolupracovník a vždy trpela, keď som urobil niečo zle. Ale teraz som urobil niečo tak zlé, že tá hračka od hanby spadla a rozbila si hlavu.“

Žena s ním veľmi súcitila. „Kúpim ti inú hračku, aby si na túto zabudol,“ povedala.

Ale Majster povedal: „Nie, nemôžem to urobiť. Ako by som mohol mať inú hračku? Tá hračka reprezentuje moju vnútornú bytosť. Bola časťou a súčasťou mojej podstaty, môjho charakteru, môjho života. Ak dostanem inú len preto, že si táto rozbila hlavu, potom bude mať iné vedomie.“

Pani to pochopila. Bola vydatá za dobrého a duchovného muža a teraz je zaľúbená do nejakého sluhu, spomedzi všetkých ľudí. Plakala a plakala pri Majstrových nohách. „Ó odpusť mi, odpusť mi,“ povedala.

Majster povedal: „Odpustím ti to, čo si urobila. Dokonca tvoj manžel ti odpustí. Ihneď ti odpustí, pretože jeho láska k tebe je nesmierna. Ale tvoja duša – tvoja jediná skutočná realita v tebe – ti možno vôbec neodpustí. Alebo ti odpustí až za veľmi dlhú dobu. Môže sa stiahnuť a počas celej inkarnácie nevyjsť do popredia.

Keď raz niekto prijme duchovný život, keď sa raz niekto stane skutočným hľadajúcim, ak potom klesne a vstúpi do vitálneho a emocionálneho života, hovejúc si v nemysliteľných veciach, potom trest bude neznesiteľný. Bude donútený viesť úbohý, úbohý život bez odpustenia.

A preto, buď opatrná predtým ako prijmeš duchovný život. A potom, keď prijmeš duchovný život, buď neustále opatrná. Pretože ak v tom čase klesneš, život temnoty sa o teba nebude zaujímať a svetlo múdrosti sa tiež o teba nebude zaujímať. Život ašpirácie sa o teba nebude zaujímať, ak nebudeš ašpirovať a život túžby sa o teba nebude zaujímať, pretože bude cítiť, že ti nemôže úplne dôverovať. Povie: „Možno sa znovu vráti do života ašpirácie.“ A život ašpirácie ti už nebude dôverovať. Povie: „Och, opustil ma, aby sa vrátil späť do života túžob.“

A tak budeš chytená medzi životom ašpirácie a životom túžby. Nezískaš radosť zo života túžby, pretože si už raz povedala životu ašpirácie, že budeš jeho večným priateľom. A ak raz zradíš život túžby a pôjdeš do vyššieho sveta, život túžby ťa bude len týrať. A preto buď opatrná! Duchovnosť je len pre tých, ktorí sú vždy opatrní v tom, čo hovoria, robia a čím sa stávajú.“

Čandra Gupta a lev⁵

Dvaja princovia mali veľa priateľov spomedzi synov ministrov a vysoko postavených úradníkov. Jedného dňa prišiel Čandra Gupta za svojím otcom a opýtal sa: „Otče, mohli by sme ísť von k rieke a hrať sa?“

Otec povedal: „Prečo nie, syn môj. Choďte a radujte sa.“

Dvaja bratia a osem alebo deväť ich priateľov sa išli hrať k rieke. Zrazu tam prišiel divoký lev a všetci sa naľakali a utiekli preč. Zostal iba Čandra Gupta. Začal so zvieraťom bojovať a nakoniec ho zabil. Hneď potom začali všetky ostatné deti oceňovať Čandra Guptu.

Jeho brat začal veľmi žiarliť a povedal: „Och, on iba zabil leva. To dokáže každý.“

Priatelia povedali: „To dokáže každý? Tak potom prečo si utiekol preč, ty zbabelec?“

Brat povedal: „Utekal som, pretože všetci utekali. Ťahali ma so sebou a nedovolili mi, aby som zostal.“

„Ty klamár!“ všetci zakričali. „Tvoj brat neutiekol. Vyzval levovu silu a zabil ho!“

Rama Gupta začal zúriť: „Nenávidím svojho brata! Všetci ho oceňujú a obdivujú. To nie je fér. Ja som tiež kráľov syn, princ tohto kráľovstva, ale mňa nikto neoceňuje.“

Priatelia mu povedali: „Si zbabelec ako my; to je dôvod, prečo ťa nemôžme oceniť. Ale tvoj brat použil svoju silu proti divokej šelme a vyhral. Vskutku, on je predurčený, aby sa stal jedného dňa kráľom.“

Rama Gupta povedal: „A ako? Ja som starší brat. Je to moje kráľovstvo. Som to ja, kto získa trón.“ Všetci sa s ním naďalej hádali.

V tú dobu bolo už celkom neskoro a deti sa ešte nevracali do paláca. Kráľ sa začal obávať a preto vyslal posla, aby zistil, či sú v poriadku. Keď posol prišiel k rieke, povedal princom: „ Váš otec sa o vás veľmi bojí. Musíte sa hneď vrátiť do paláca.“ „Tešili sme sa zo smrti tohto leva,“ povedali deti.

Keď sa kráľ dopočul o tej príhode, nemohol veriť vlastným ušiam. Osobne išiel k rieke spolu s celým sprievodom ministrov a dôležitých ľudí. „Čandra Gupta, toto je tvoja práca?“ čudoval sa. „To je nad moju predstavivosť. Mal som veľa snov o tom akým mocným a veľkým by si mohol byť a toto ma o tom ešte viac presvedčilo.“

Všetci kričali od radosti, že Čandra Gupta zabil leva, ale zlý minister sa zachoval veľmi sarkasticky. „Konečne Čandra Gupta urobil niečo veľké,“ povedal.

„Mlč, minister,“ povedali ostatní. „Prečo sa mu vysmievaš? Čandra Gupta predviedol tak obrovský výkon, skoro až zázrak. Je veľkým hrdinom rodiny.“

Minister sa začal obávať, že by mohol byť prepustený. Povedal: „Je mi to ľúto. Neviem, prečo som to povedal. V skutočnosti som chcel povedať, že by ste ho mali odmeniť.“

„Akú odmenu by som mu mal dať?“ opýtal sa kráľ. „Čokoľvek by som mu dal, tak by to nestačilo. Na jednej strane, som na neho hrdý. Na druhej strane, cítim, že svoju odmenu za svoj dokonalý život dostane, keď nadíde pre neho čas, aby sa postaral o toto kráľovstvo.“

„Čože?“ vykríkol Rama Gupta. „To je nemožné. Ja som starší brat. Trón patrí mne.“

Kráľ odpovedal: „Niet pochýb, Rama Gupta, že po mojej smrti sa staneš kráľom. Ale cítim, že Čandra Gupta je predurčený, aby vládol tomuto kráľovstvu.“

„Otec,“ nariekal Rama Gupta, „stále chváliš Čandra Guptu. V tvojich očiach som nikto, iba zrnko prachu.“

Kráľ povedal: „Nebuď blázon. Ty si tiež mojím synom. Iba buď vďačný, že ti tvoj brat zachránil život.“

„Nenávidím ho!“ vrieskal Rama Gupta. „Dokážem sa sám zachrániť.“

„Pozri, ja som kráľ,“ povedal otec prísne. „Vráť sa pokojne domov. Ináč ťa vyhodím zo svojho kráľovstva.“

Rama Gupta sa vyľakal a vrátil sa do paláca. Čandra Gupta povedal svojmu staršiemu bratovi: „Ó braček, ja som zabil leva. Ale ty a ja sme bratmi, a tak môžeš ľahko cítiť, že si to bol ty, kto ho zabil.“

„Ty blázon!“ povedal Rama Gupta. „Ty si zabil šelmu, a ja by som mal hovoriť, že som to bol ja, kto ju zabil?“ Rama Gupta začal zúriť.

„Ale aký je v tom rozdiel?“ opýtal sa Čandra Gupta. „Sme členovia jednej rodiny. Naši rodičia, naši príbuzní, dokonca i poddaní nášho otca, všetci sme jedným. Ak ty urobíš niečo veľké a dobré, vtedy budem cítiť, že som to bol ja, kto to urobil.“

„Čo som ja vôbec urobil?“ opýtal sa Rama Gupta.

„Urobíš veľmi veľké veci,“ utešil ho Čandra Gupta. „A ja ich budem považovať za svoje úplne vlastné. Hoci som dnes zabil toho leva, prosím ťa cíť, že si to bol ty, kto ho zabil. A jedného dňa, ak urobíš niečo významné, tak tvoje dosiahnutie budem považovať za svoje vlastné.“

Zajatie Rama Guptu⁶

Na kráľovskom dvore bol jeden zlý minister. Rama Gupta sa mu zdôveril: „Ihneď sa musím stať kráľom, skôr než bude príliš neskoro. Pretože sa obávam, že v opačnom prípade sa trónu zmocní nejakým spôsobom môj brat.“

Minister povedal: „Nepochybne sa staneš kráľom ty, ale prečo by sme nemohli ešte pár dní počkať. Ľudia ešte stále oplakávajú smrť tvojho otca.“

V hĺbke svojho srdca bol minister veľmi šťastný, že Rama Gupta bol dychtivý stať sa kráľom. „Čím skôr, tým pre neho lepšie,“ povedal si. Ale navonok nechcel prejaviť svoju neúctu ku kráľovi.

O niekoľko dní neskôr prišiel Rama Gupta k ministrovi a dal mu veľmi veľkú sumu peňazí ako úplatok. Minister povedal: „Peniaze potrebujem, ale tiež držím s tebou. Ja tiež nemám rád Čandra Guptu. Všetci ho stále obdivujú, zatiaľ čo o môjho syna sa nikto nezaujíma. Keď si pomyslím, akým spôsobom sa s tebou zaobchádzalo, spomeniem si na svojho vlastného syna. Urobím ťa kráľom.“

Minister si zavolal kňaza a povedal mu, aby celebroval na ceremónii korunovácie Rama Guptu.

O niekoľko rokov neskôr sa Rama Gupta oženil s nanajvýš krásnym dievčaťom, menom Dhruva Devi. Dhruva Devi mala blízku priateľku, Madhavi, ktorá jej hovorila o tom, aký veľký je Čandra Gupta, zatiaľ čo jej manžel, Rama Gupta, je slaboch. Dhruva Devi často počula príbehy o dobrote Čandra Guptu a o nebožských vlastnostiach svojho manžela.

Jedného dňa povedala Dhruva Devi svojmu manželovi: „Toľko som počula o veľkosti tvojho brata. Je to všetko pravda?“

Rama Gupta sa nahneval. „To všetko si určite počula od Madhavi. Zabijem ju! Tej hlúpej žene by si nemala veriť. Nehovorí pravdu. Som to ja, kto je veľký, väčší, najväčší. Preto som sa stal kráľom. Vyženiem Čandra Guptu zo svojho kráľovstva.“

Kráľovná povedala: „Nie, nerob to. Už o ňom viac nebudem hovoriť. A aj keby si ho chcel vyhnať zo svojho kráľovstva, myslíš si, že by sa ti to podarilo? Všetci v celom kráľovstve ho majú radi a obdivujú ho. Počkaj a uvidíš. Nepodarí sa ti ho vyhnať.“

Keď sa o tomto dopočula Madhavi, povedala kráľovnej: „Bolo by to vôbec ešte kráľovstvo, keby tu nebol Čandra Gupta? Rama Gupta je kráľom iba po mene. Sila a moc tohto kráľovstva prichádza od Čandra Guptu.“ Keď sa Rama Gupta dopočul, čo povedala Madhavi, nahneval sa. „Potrebujem si trochu oddýchnuť,“ povedal. „Som unavený z hádania sa s týmito darebákmi. Žijú v mojom kráľovstve, jedia moje jedlo a potom ma ohovárajú. Nepotrebujem takýchto poddaných. Na nejakú dobu odídem. Ó kráľovná, ak by si chcela ísť so mnou a oddýchnuť si, si viac ako vítaná. Pôjde s nami aj niekoľko vojakov, v prípade, že by sa niečo stalo.“

A tak kráľ a kráľovná spolu s malou armádou vyrazili na krátke prázdniny, túlajúc sa z jedného miesta na druhé. Beda, jedného dňa prišli blízko k hraniciam kráľovstva kráľa Šaka. Šakovi vojaci si mysleli, že Rama Gupta s armádou chcú na nich zaútočiť. Keďže to územie poznali veľmi dobre, obkľúčili Rama Guptových vojakov a zajali ich. Potom ich previedli cez hranice na územie kráľa Šaka. Keď prešli cez hranice, napadla ich spredu ďalšia Šakova armáda. Rama Guptovi vojaci, caught off guard, boli porazení a kráľa s kráľovnou zajali.

Súženie kráľovnej⁷

Kráľ Šaka poslal uväznenému kráľovi odkaz: „Dovolím ti, aby si sa vrátil späť do svojho kráľovstva, ak sa vzdáš svojej manželky a dovolíš jej, aby sa vydala za mňa. Dhruva Devi mi právom patrí, pretože ja som mal byť pôvodne jej manželom.“

Rama Gupta bol prekvapený. „Dhruva Devi, je to pravda?“ opýtal sa. Jeho manželka to potvrdila: „Je to pravda. Môj otec mi dojednal, aby som sa vydala za kráľa Šaku, ale na poslednú chvíľu si to rozmyslel. Šaka je veľmi zlý človek; je nebožský v každom ohľade. A ja som pre svojho otca bola tak krásna, dobrá a božská, až sa rozhodol, že nedovolí, aby som sa za Šaku vydala.“

Rama Gupta povedal: „Vskutku, si tak krásna, že sa s tebou nikdy nerozídem. Budem so Šakom bojovať.“

Keď to Šaka počul, smial sa a smial. „Už teraz si porazený,“ povedal Rama Guptovi. „Aký by to bol boj? Takmer si už mŕtvy. Ako by si chcel bojovať, keď si napoly mŕtvy? Teraz naposledy vidíš svoju manželku. Prinútim ju, aby sa za mňa vydala. Ale dovolím si ťa niekoľko dní ponechať spolu s tvojou porazenou armádou. Vychutnávam si tvoje uväznenie a mistreatment.“

Napokon Rama Gupta povedal: „Ó kráľovná, ak ťa neodovzdám kráľovi Šakovi, stratím celé svoje kráľovstvo. A naopak, ak ťa odovzdám, budem sa cítiť biedne. Ale ak ti mám povedať pravdu, chcem zostať kráľom. Takže ťa pošlem k tomu surovcovi. Ak sa za neho vydáš, bude mi to ľúto, pretože mi budeš chýbať, ale ja sa chcem vrátiť do svojho kráľovstva.“

Kráľovná bola zdesená: „Vedela som to, vedela som to!“ plakala. „Aký si ty podliak! Tvoj brat by toto nikdy neurobil.“

Rama Gupta sa nahneval: „Nespomínaj Čandra Guptu. Prečo nám neprišiel pomôcť, keď je takým veľkým hrdinom?“

„Veď on ani nevie, čo sa nám stalo,“ povedala kráľovná. „Ak by som mu len mohla poslať správu!“

„Ako mu pošleš správu? Naša armáda je teraz uväznená a veľa ľudí bolo zabitých,“ povedal kráľ.

Ale stalo sa, že Čandra Gupta sa čudoval, prečo sa jeho brat ešte nevrátil: „Opustil palác iba na niekoľko dní, kvôli oddychu; a teraz je už preč dva týždne. Čo ho zdržalo?“

A tak sa Čandra Gupta rozhodol, že pôjde hľadať svojho brata a kráľovnú. Požiadal niekoľko svojich priateľov a vojakov z vojska svojho brata, aby ho sprevádzali. Netrvalo dlho, kým sa Čandra Gupta dozvedel, že jeho brata uväznil kráľ Šaka a tak ho začal hľadať. Keď Šakovi vojaci zbadali prichádzať Čandra Guptu, veľmi sa smiali. „Majú tak málo ľudí. Dovoľme im nech vidia, ako zle zaobchádzame s ich kráľom a kráľovnou.“ Keď prišiel Čandra Gupta, Dhruva Devi začala kričať a plakať. „Tvoj brat ma chce odovzdať kráľovi Šakovi, aby sa mohol vrátiť späť a vládnuť vo svojom kráľovstve,“ povedala.

Čandra Gupta bol šokovaný. „Ako by si to mohol urobiť? Spomeň si, akým veľkým bol náš otec! Kvôli svojmu kráľovstvu sa vzdáš takej dobrosrdečnej a krásnej ženy?“

„Nechaj si svoje rozumy!“ povedal Rama Gupta. „Potrebujem meno a slávu. Získam oveľa viac, ak budem kráľom, než ak by som zostal s touto manželkou.“

Dhruva Devi bola tak zhrozená, že spadla na zem. Čandra Gupta jej povedal: „Sestra, nedovolím svojmu bratovi, aby ťa odovzdal Šakovi. Budem za teba bojovať a vezmem ťa domov.“

A tak Čandra Gupta, so svojou veľmi malou armádou, bojoval proti vojakom kráľa Šaku a vyhral. Potom išiel za kráľom Šakom a jeho tiež zabil. Nakoniec vyslobodil svojho brata a jeho manželku a vzal ich domov.

Smrť kráľa⁸

Kráľ sa cítil biedne, pretože všetci oceňovali jeho brata. „Niečo by sa malo stať,“ povedal. „Prečo sa to stalo právne mne?“

Jeho zlý minister čítal kráľovi myšlienky. „Ó kráľ, boli ste blázon, že ste preukázali svoju zbabelosť.“

Ale Rama Gupta povedal: „Stále som kráľom. A predsa mi nikto nedáva dôležitosť.“

„Čo by ste chceli očakávať od svojich poddaných?“ opýtal sa minister. „Všetci majú radi a obdivujú svoju kráľovnú a hnevajú sa, že ste sa jej chceli zbaviť.“

Rama Gupta sa veľmi rozčúlil. „Dokonca moju vlastnú manželku uctievajú viac než mňa. Toto je môj osud!“ Jeden priateľ toho nebožského ministra započul tento rozhovor. Nesmierne žiarlil na Čandra Guptu a mal šikovný nápad.

„Ó kráľ,“ povedal, „náhodou som počul vaše slová. Úplne vás chápem. Ale musím vám povedať, že nikdy nebudete šťastný, pokiaľ váš brat bude stále nažive.“

Kráľ povedal: „Vskutku, bojím sa, že máte pravdu. Musím ho vyhnať zo svojho kráľovstva.“

„To by si on len zhromaždil armádu a vrátil by sa, aby vás vyzval. Ale,“ pokračoval priateľ, „ó kráľ, ak by váš brat bol mŕtvy, všetci by na neho úplne zabudli. Potom všetka sláva tohto kráľovstva by bola úplne vaša.“

„Potrebujem slávu, potrebujem, aby o mne vedeli, potrebujem, aby ma chválili,“ súhlasil kráľ. „Ale beda, môj brat bude na zemi žiť ešte veľa rokov.“

„Mohli by sme zmeniť jeho osud a náš osud,“ povedal minister. „Čo ak by bol úbohý Čandra Gupta záhadne zavraždený počas spánku?“

„Skvelý nápad,“ povedal Rama Gupta.

„Dnes v noci!“ povedal ministrov priateľ. „Mali by ste ho zabiť dnes v noci, skôr než uplynie ďalší deň a vy stratíte viac slávy.“

„Pomôžeme vám vládnuť tomuto kráľovstvu bez neho,“ povedal minister. „Neobmedzené bude naše bohatstvo a moc!“

V tú noc, keď Čandra Gupta spal, začul hluk. „Kto je tam?“ pýtal sa.

Niekto sa k nemu v tme blížil s mečom v ruke a chystal sa ho prebodnúť. „Podliak!“ skríkol Čandra Gupta. „V túto hodinu si prišiel, aby si ma zabil?“ Odsotil útočníka, zmocnil sa jeho meču a prebodol ho.

Keď Čandra Gupta rozsvietil svetlo, zbadal, že to bol jeho brat, koho prebodol. „Ako som to mohol vedieť ? Odpusť mi, odpusť mi. Nevedel som, že si to ty. Ak by som ťa videl, ak by som vedel, že si to ty, dovolil by som ti, aby si ma zabil a tým ukončil celé tvoje utrpenie. Mal si ma požiadať, aby som opustil toto kráľovstvo. Ochotne by som odišiel. Ja nepotrebujem slávu. Som šťastný s tým, čo mám a s tým, čím som.“

Čandra Gupta nemohol nič urobiť, aby zachránil svojho brata, ktorý zomrel v jeho rukách. „Čo som to urobil, čo som to urobil?!“ nariekal. „Nevedel som, že to je môj brat. Beda, môj otec bol tak veľký a dobrý. Je toto osudom jeho synov a jeho kráľovstva?“ Čandra Gupta si položil ruky na svoju hlavu, úplne zdrvený a zničený žiaľom.

Otcov sen sa stáva skutočnosťou⁹

Po niekoľkých dní osláv, manželka Rama Guptu, Dhruva Devi, prišla za novým kráľom a povedala mu: „Prosím, musíš si ma vziať.“

Čandra Gupta bol prekvapený. „Dhruva Devi, tvoje srdce a tvoja duša budú navždy patriť môjmu drahému bratovi. Nanešťastie, som mu vzal život, keďže som vtedy nevedel, že to je on, koho som zabil. Nemôžem mu vziať aj jeho kráľovnú. Navždy zostaneš milovaná môjmu kráľovi ako Rama Guptova láskavá a krásna kráľovná.“

Nie, Čandra Gupta,“ povedala Dhruva Devi, „zachránil si ma pred hrozným kráľom Šakom. Dal si mi nový život. Si to ty, kto si zaslúži moju lásku a oddanosť.“

„Ale ako by som sa mohol niekedy oženiť s manželkou svojho brata?“ opýtal sa Čandra Gupta. Dhruva Devi padla ku kráľovým nohám: „Prosím, vždy som obdivovala tvoju láskavosť a náklonnosť k ľudstvu. Vždy som obdivovala tvoju odvahu a hrdinskosť. Bol si to ty, kto zachránil svojho brata, keď skoro prišiel o svoje kráľovstvo, a bol si to ty, kto zachránil moju prestíž a česť.“

„Prestaň prosím,“ povedal Čandra Gupta. „Môj zmysel pre oddanosť k svojmu bratovi mi nikdy nedovolí prijať tvoj návrh. Čo by si o mne moji poddaní pomysleli?“

„Kde bola oddanosť tvojho brata ku mne, keď bol pripravený odovzdať ma kráľovi Šakovi? Nikdy si ma nevážil,“ nariekala Dhruva Devi. „Iba ty si si ma vážil natoľko, že si bojoval za moju slobodu a česť.“

Čandra Gupta zostal ticho.

Dhruva Devi pokračovala: „Nesnažím sa zneužiť ani teba, ani tvoju novú pozíciu. Vždy som si ťa cenila pre tvoje božské kvality. Chcem byť tak božská a tak duchovná ako si ty. Božská láska je jedinou skutočnosťou. Musíš sa za mňa oženiť.“

Kráľ povedal: „Dhruva Devi, tvoje slová hlboko dojali moje srdce. Znovu budeš kráľovná.“

V tej chvíli vbehol do miestnosti ten nebožský minister, ktorý vždy podporoval Rama Guptu proti jeho bratovi a povedal: „Napĺňaš želanie svojho otca. Tvoj otec chcel, aby si sa ty stal kráľom, ale ja som sa proti tomu vzoprel. Chcel som, aby sa kráľom stal Rama Gupta, pretože som mal pre neho slabosť. Pripomínal mi môjho vlastného syna. Odpusť mi.“

Tiež sa modlím k Bohu, aby mi odpustil, že som zabil svojho brata, pretože som to neurobil úmyselne. Ak by som vedel, že tým útočníkom je môj brat, tak by som mu dovolil, aby ma zabil. Vždy som sa snažil urobiť ho šťastným. Jeho šťastie bolo mojím šťastím. Boh mi dal takú schopnosť a ja ju chcem vždy použiť na dobrý, božský účel. Beda, táto schopnosť mi spôsobila toľkú bolesť. Môj vlastný brat ma chcel zničiť. Ó Bože, mať takú schopnosť je dar; a naopak, vlastnenie tejto schopnosti vytvára problémy.“

Minister potom povedal: „Budeš skvele vládnuť tomuto kráľovstvu. Počul som váš rozhovor s Dhruva Devi. Ona vás ľúbi a ste to vy, kto si ju zaslúži. Mali by ste si ju vziať za ženu. To si želajú všetci vaši poddaní. Všetci dúfajú, že sa znova stane kráľovnou.“

„Ó minister, ich želanie sa naplní a tebe sa dostane môjho odpustenia,“ povedal Čandra Gupta.

Dhruva Devi povedala: „A tvojmu otcovi sa nakoniec splnilo želanie. Jeho sen sa stal skutočnosťou. A tvoja veľkosť a láskavosť budú teraz vládnuť krajine.“

Sankaračarya sa stáva sanjásinom¹⁰

Matka prepukla v plač: „Syn môj, ako môžeš prijať sanjás? Predsa vieš, že celé stvorenie patrí Bohu. Ako by si mohol odísť z Božie stvorenia? Nie, nie, nemôžeš prijať sanjás. Musíš byť so mnou. Bez teba nebudem schopná na zemi žiť. Môj život by bol biedny a neznesiteľný. Tvoja neprítomnosť by mi lámala srdce. Nemôžem ti dovoliť prijať sanjás.“

Mladý muž zostal ticho. Nemohol prijať život sanjásina bez povolenia svojej matky. Podľa písem, ak sa chcete stať sanjásinom, potrebujete povolenie jedného z rodičov alebo opatrovateľov. Iba vtedy bude sanjas plodný. A tak čakal na povolenie od svojej matky oddane, dušeplne a bezmocne.

Jedného dňa išiel plávať do neďalekej rieky a tam ho schmatol krokodíl. Začal kričať a jeho matka k nemu pribehla.

Krokodíl povedal: „Ak chceš zostať v nevedomosti, potom ťa zjem, ale ak nechceš zostať v nevedomosti, potom ťa pustím.“

Syn potom povedal: „Matka, teraz je čas, aby si mi splnila moje želanie. Ak mi ho nesplníš, potom ma krokodíl zabije.“

Dám svoj súhlas, aby si prijal sanjas, ak cítiš, že ťa krokodíl pustí,“ povedala matka.

V tom momente ho krokodíl pustil. Syn prišiel k svojej matke a povedal: „Matka, a teraz musíš dodržať svoj sľub!“

Matka povedala: „Dodržím svoj sľub, ale moje srdce bude zlomené, ak ma opustíš. Keď ťa stratím, stratím všetko.“

Syn jej povedal: „Matka, nestratíš ma. Kedykoľvek ma budeš potrebovať, len na mňa mysli a medituj na mňa a ja k tebe prídem. Zvyčajne, keď niekto prijme sanjas, svoju rodinu nevidí desať alebo dvanásť rokov. Ale v mojom prípade, kedykoľvek budeš chcieť, aby som prišiel, prídem. Ale neprijmem svetský život a neožením sa. Budem nasledovať iba cestu sanjasu.“

Matka požehnala svojho syna a povedala: „Choď, choď! Chceš potešiť Boha. Či už je to Božia Vôľa alebo tvoja vlastná vôľa, to neviem. Ale chceš potešiť Boha; to viem. A preto budem šťastná, pretože si budem vedomá toho, že si ideš pre Boha. Cítiš, že On musí byť realizovaný špeciálnym spôsobom. Nebudem ti stáť v ceste. A teraz choď. Choď a buď spokojný, pretože ja som tvoja najdrahšia a ty si môj najdrahší. V tvojom uspokojení budem tiež spokojná.“

Chlapec naposledy padol k nohám svojej matky a prijal jej požehnanie. Potom opustil svoj domov.

Tento mladý muž nebol nikto iný, než indický Sankaračarya, jedinečný filozof, ktorý predstavil našu filozofiu advaity, ‘Jeden bez druhého’.

Netadži Subhas Čandra Bose a veliteľ výtržníkov¹¹

Keď bol ešte mladý, v Kalkate vypukla cholera a všetci bohatí ľudia opustili mesto. Keď vypukla epidémia, chudobných ľudí nikto neliečil, a tak chodil do častí mesta, kde žili veľmi chudobní ľudia a ošetroval ich.

Zhodou okolností v tej časti mesta bolo veľa výtržníkov. Vyhrážali sa mu: „Nechoď do nášho územia a neobťažuj nás. Nechceme ťa vidieť. Máš vzdelanie a pochádzaš z bohatej rodiny, zatiaľ čo my sme veľmi chudobní a nevzdelaní. Nechceme ťa tu.“ Hoci výtržníci nechceli, aby tam chodil a aby pomáhal chudobným, jeho to nezaujímalo. Povedal: „Robte čo len chcete. Ak ma chcete zabiť, tak ma zabite. Prišiel som na svet, aby som pomáhal chudobným a chorým. Naďalej sem budem prichádzať so svojimi peniazmi a jedlom, aby som sa pokúsil pomôcť ako len môžem.“

Jedného dňa napadla cholera jediného syna vodcu výtržníkov. A tak tento mladý muž prišiel za ním domov a začal sa o neho starať, kŕmiac ho a dávajúc mu lekársku liečbu. Vodca výtržníkov bol tak dojatý! „Vyhrážal som sa ti a varoval ťa, aby si nechodil na toto územie a teraz, keď môjho syna napadla cholera, prišiel si, aby si mu pomohol. Si tak statočný.“

Mladý muž povedal: „To nie je záležitosťou statočnosti; je to mojou nevyhnutnosťou. Vidím Boha vo všetkých ľuďoch. Keď vidím, ako niekto trpí, keď vidím ľudskú bytosť, ktorá je v núdzi, cítim, že je to mojou povinnosťou pomôcť mu. Keď je môj brat v núdzi, musím mu pomôcť.“

Veliteľ výtržníkov sa poklonil pred mladým mužom a povedal: „Ty nie si ľudská bytosť. Ty si Stelesnená Božskosť.“

Tento veľký a jedinečný vodca a patriot, nebol nikto iný než Netadži Subhas Čandra Bose. Už len samotné spomenutie jeho mena prináša toľko božského emocionálneho pocitu do vedomia Indie!“