Nanešťastie, na západe svet nerozumie slovu „Avatár”. Možno to bude trvať niekoľko rokov alebo možno storočí, kým sa porozumie slovu „Avatár” — prepáčte, že som taký priamy. Niektoré slová sú také zmysluplné a významné a v duchovnom vedomí sú také zložité, že obyčajný človek ich nikdy nepochopí. Slovo „Avatár” je jedným z tých slov, možno najzložitejším slovom. Viete, ako sa hláskuje, ale aby si niekto uvedomil najvyššiu podstatu Avatára, musel by sa stať takmer duchovným svätcom.
Rozdiel medzi jogínom a Avatárom je taký, aký je rozdiel medzi dieťaťom a dospelým človekom. Musíme byť na veľmi, veľmi vysokej úrovni duchovného vedomia, aby sme aspoň trochu pochopili, čo je to Avatár. Sri Krišna bol Avatár, ale uznalo ho len päť osôb. Sri Rámakrišna bol Avatár, ale uznalo ho veľmi málo ľudí. Kristus bol Avatár, ale poznalo ho veľmi málo ľudí. Ale ani títo Avatári nie sú na rovnakej úrovni. Môžeš rozpoznať niekoho, kto je o palec alebo o niekoľko palcov vyššie ako ty. Môžeš spoznať mudrca, svätca alebo jogína. Ale jogín je nekonečne vyššie nad mudrcom alebo svätcom. Jogín znamená: Ten, kto je zjednotený s Najvyšším. Ale Avatár je priamym zostúpením Boha, inkarnovanou časťou Boha, ktorý neustále pôsobí v Najvyššom a súčasne i v najnižšom. Jogíni si udržujú istú vysokú úroveň a tu pôsobia. Keď z tejto úrovne zídu dole, aby pozdvihli ľudskosť, nemôžu dobre fungovať a niekedy sa tu zachytia; potom sú stratení. Udržujú si istú úroveň vedomia, a keď sa ostatní dokážu k nim priblížiť, môžu im pomôcť. V prípade Avatára, on môže zostať naraz v Najvyššom a v najnižšom, ale keď pôsobí na najnižšej úrovni, nie je ňou ovplyvnený.
Avatár je ľudská bytosť. Rozpráva, je a strúha žarty, ale keď vstupuje do svojho Najvyššieho, ide ďaleko za výšku tvojej vízie. Ak si niekedy mal čo i len záblesk vyšších svetov, do ktorých má Avatár voľný prístup, pocítiš, že celý tvoj život bude predmetom úplnej odovzdanosti pri nohách tvojho Majstra. Aj keby ťa Majster odkopol alebo vyhodil zo svojho Centra, zostaneš mu verný, pretože si od neho získal niečo, o čom vieš, že by si to nemohol získať od nikoho iného na zemi.
Keď je na zemi Avatár, zosobňuje vedomie všetkých ostatných Avatárov, ktorí prišli na svet. Keď bol Sri Rámakrišna na smrteľnej posteli a Vivekananda, jeho najdrahší žiak, o ňom pochyboval aj v poslednej chvíli, vtedy povedal: „Ten, kto je Ráma, ten, kto je Krišna, je v jednej forme Rámakrišna.” Na východe je ľahšie uveriť tomu, že Ráma je vo mne, Krišna je vo mne, Rámakrišna je vo mne, a ostatní Avatári sú vo mne. Na Západe, nanešťastie, poznáme jediného Avatára, Krista. Buď ho prijmeme alebo odmietneme. Ak ho prijmeme, potom podľa cirkvi, nesmie pre nás existovať žiadny iný duchovný Majster, ale ak ho odmietneme, potom možno upriamime pozornosť na nejakého iného duchovného Majstra!
Kristus, Budha, Sri Krišna a všetci veľkí duchovní Majstri prišli z rovnakého božského Zdroja. Ak povieme, že Kristus je jediný Spasiteľ, vzápätí jeden z Krišnových žiakov povie: „Nie, Krišna je jediný Spasiteľ.” Tu začína problém. Mali by sme cítiť, že Najvyšší je jediný Spasiteľ. Je to on, kto vstúpil do formy, ktorú nazývame Kristus. Vstúpil do formy Krišnu, do Rámakrišnu a tak ďalej. Týmto spôsobom ideme všetci k Najvyššiemu. Najvyšší je konečný. Tak ako my, Krišna, Budha a všetci Avatári vzišli z Neho a my všetci musíme ísť k Nemu.
Boh chce hrať v každom a cez každého jedinečným spôsobom. Povedzme, že tieto veľké duše zohrali úlohu božských levov. Teraz Boh chce, aby si jednal ako drobný hmyz. Tým, že pôsobili ako levy, naplnili svoje úlohy veľmi uspokojivo. V tvojom prípade, ak Boh chce, aby si bol hmyzom, potom keď zohráš úlohu hmyzu najuspokojivejšie, Boh bude veľmi potešený. Neopýta sa ťa: „Prečo si nezohral úlohu leva?” Požiadal ťa, aby si zohral úlohu hmyzu a neočakáva od teba nič iné. Každá duša musí hrať svoju vlastnú úlohu. Kristus, Budha, Krišna — zohrali svoje úlohy úspešne práve preto, že boli vedomými Božími nástrojmi. Vnútorne na zemi stále hrajú svoje úlohy. My hľadajúci musíme hrať svoje vlastné úlohy. Ak nebudeme hrať svoje úlohy, Boh zostane nenaplnený a neprejavený.
V Indii niektorí duchovní Majstri hovoria svojim žiakom: „Nepoužívajte termíny Nekonečnosť, Nesmrteľnosť, Večnosť. Len myslite na to, kde ste.” Hovorím vám to isté. Neobťažuj sa s vedomím Krista alebo vedomím Budhu. Zaoberaj sa svojím vlastným vedomím. Ašpiruješ? Ak áno, potom je Boh s tebou veľmi spokojný. Nesnažím sa nijako odstrašiť teba ani nikoho iného. Ale zo zvedavosti chceš vedieť niekoľko vecí a tieto veci ti nakoniec možno stoja v ceste. Práve teraz, ak budeš uvažovať nad cieľom, ktorý oni dosiahli, budeš úplne stratený.
V Indii sa mnoho ľudí zbláznilo preto, že celý čas mysleli na Budhovu realizáciu, Krišnovu realizáciu alebo Rámakrišnovu realizáciu namiesto toho, aby začali skutočnú cestu meditovaním. Tým, že neustále mysleli na Krišnovu realizáciu alebo Budhovu realizáciu, presvedčili sami seba, že dosiahli vedomie Krišnu alebo Budhovo vedomie. Keď si mysleli, že dosiahli toto vedomie, zošaleli. V Bengálsku bolo mnoho tých, ktorí mali fyzickú silu, vitálnu silu, mentálnu silu, takže celý čas mysleli na Vivekanandu, až kým pocítili, že sú druhým Vivekanandom. Potom, keď boli skúšaní alebo preverovaní, keď sa ukázali svetu, zistili, že sú najbezvýznamnejšími tvormi.
V duchovnom živote je vždy lepšie robiť pokrok krok za krokom. Keby si šiel vysoko, veľmi vysoko, vtedy by si mohol vidieť Budhovo vedomie a Kristovo vedomie. Ale práve teraz je zbytočné, aby si uvažoval o týchto veciach. Iba by ťa to zmiatlo.
Maratónsky beh je dlhší ako dvadsaťšesť míľ. Ak si bežec vo chvíli, keď štartér vystrelí, pomyslí, že až po dvadsiatich šiestich míľach dosiahne cieľ, bude úplne znechutený. „Musím bežať dvadsaťšesť míľ!” pomyslí si, a potom sa jednoducho vzdá. Nie, kým beží, musí myslieť, že má za sebou štvrť míle, pol míle, míľu a tak ďalej. Ak uvažuje, že cieľ musí dosiahnuť naraz, vo chvíli, keď začne, bude skľúčený. Povie, že je to nemožné. Ak žiak materskej školy uvažuje o univerzitnom diplome, zatiaľ čo sa učí abecedu, potom je to nemožné. Ak si myslí, že musí získať univerzitný diplom čo najskôr, potom jednoducho zošalie. Ale ak cíti, že teraz je v materskej škole, zajtra bude v základnej škole, potom na strednej škole a tak ďalej, potom bude mať stálu inšpiráciu.
Som tu na zemi ako poslíček. Hovorím oddaným katolíkom a vyvoleným ostatných realizovaných Majstrov, že potrebujú ísť cez tajomníka, ak sa chcú dostať k šéfovi. Ak chcú mať schôdzku s Majstrom, musí im pomôcť sluha alebo tajomník. Sluha je tým, kto im otvorí dvere, a tajomník pripraví schôdzku. Títo ľudia ma môžu brať ako tajomníka alebo sluhu. Keď im pomôžem dosiahnuť ich Majstra, moja úloha sa skončila. Nikdy nevyruším ich schôdzku. Opäť, ak je niekto veľmi blízkym žiakom Krista alebo Budhu, ak mal veľmi dôverné spojenie s týmito Majstrami v minulom živote, potom možno bude schopný ísť priamo k nim. Ak si so šéfom vo veľmi dôvernom vzťahu, potom ti netreba pomoc sluhu. Ale tieto prípady sú veľmi, veľmi zriedkavé.
Nikdy som nepovedal, že naša cesta je lepšia ako cesta niekoho iného. Nie, ďaleko od toho. Ale ak chcete vedieť rozdiely, môžem nejaké malé rozdiely nájsť. Vážim si lásku, oddanosť a odovzdanosť Sri Rámakrišnu. Ale hovorím tiež, že do určitého rozsahu musíme myseľ používať. Vivekananda, jeho najdrahší žiak, využíval myseľ, keď prišiel na západ. Intelektuálne bol Vivekananda obrom. Takže vždy tu je kompromis. Sri Rámakrišna sa nestaral o štúdium a dokonca sa sotva vedel podpísať, ale stelesňoval najvyššiu Pravdu.
Sri Rámakrišna uctieval Matku Kálí, Božskú Matku. Zbožňoval Najvyššie v ženskej forme. Cítil Božskú Matku vo svojom vlastnom najvyššom vedomí. Ale nedovolil svojim žiakom stýkať sa so ženami. Povedal svojim žiakom, aby sa vyhýbali ženám. Skutočne cítil, že je to pre jeho žiakov to najlepšie. Väčšina našich indických duchovných Majstrov žiadala svojich žiakov, aby sa vôbec nestýkali so ženami a svoje žiačky, aby sa nestretávali s mužmi. Ale v mojej filozofii hovorím, že muži aj ženy sú božími deťmi a musia ísť spolu. Jedno dopĺňa druhé. Ale znovu, medzi mojou cestou a cestou Sri Rámakrišnu nie je žiaden základný rozdiel, sú tu len jemné rozdiely.
Pokiaľ ide o životy mojich žiakov, je tu niečo, čo sa ma netýka? Keď jeden žiak trpí chovaním iného žiaka, nakoniec som to ja, kto sa stane trpiteľom. „Mňa sa to netýka” — to sú slová, ktoré používam, ale vlastne som to ja, kto trpí. Hovorím: „Netrápte ma, netrápte ma,” ale keď niečo nie je v poriadku, viem, ako trpím. Keď žiak úprimne trpí, moje utrpenie je absolútne neznesiteľné.
Potreba je tu veľmi jednoduchá. Toho, kto vlastní nekonečné svetlo, mier a blaženosť, musíme vidieť fyzickými očami, ak je to len možné. Ak oceňujeme v múzeu maľby umelca, máme obrovskú radosť, keď ho potom vidíme. Ak vidíme básnika, ktorého básne veľmi oceňujeme a obdivujeme, získame dodatočnú radosť. Schopnosť a vlastník tejto schopnosti, tvorca a výtvor, obidvoje nám poskytuje radosť. Sme nesmierne šťastní, keď pozorujeme Božie stvorenie: stromy, rieky, oblohu, hory, celú krásu prírody. Ale aký je cieľ nášho obdivu? Vo vytvorenom chceme vidieť Boha Tvorcu, Vlastníka a Zdroj krásy, ktorú vidíme okolo seba. Takže žiak by mal prísť navštíviť Majstra, ak v ňom cíti všetky božské vlastnosti. Keď sa modlí a medituje, vnútorne prežíva tieto schopnosti a vlastnosti Majstra. Ale keď vidí Majstra na fyzickej úrovni, tvárou v tvár, prežíva tieto kvality aj navonok.
Opäť, neznamená to, že dvadsaťštyri hodín denne musí byť pred Majstrom. Na fyzickej úrovni niektorí žiaci žijú blízko mňa, kým ostatní žijú ďaleko. Tí, ktorí žijú blízko, nepochybne majú ďalšiu možnosť, aby robili pokrok. Ak sa jednotlivec môže stať blízkym Majstrovi vnútorne aj navonok, potom robí najrýchlejší pokrok. Ale ľudia, ktorí žijú ďaleko, majú istým spôsobom šťastie, pretože neprechádzajú niektorými utrpeniami, ktoré znášajú žiaci, žijúci bližšie. Ak sa usmejem na niektorého žiaka a nie na teba, ihneď sa môžeš stať obeťou žiarlivosti. Práve teraz, dokonca aj keď sa pozerám na tvoju vlastnú ženu, ak nemáš pocit jednoty, ihneď si pomyslíš: „Guru dal mojej manželke široký úsmev, ale na mňa sa neusmial.” Vtedy sa stávaš žiarlivým. Ak by si bol s ňou jednotný, potom pravdaže by si cítil, že aj ty si dostal odo mňa úsmev. Ak si duchovne rozvinutý, tvoja jednota ti dá úplné uspokojenie. Ale keď si v Austrálii, potom nemôžeš vidieť, či sa usmievam na niekoho iného. Takže byť vo fyzickej prítomnosti Majstra môže byť aj nevýhoda.
Ďalšou výhodou alebo úžitkom nebytia s Majstrom je, že vnútorne vedieš duchovný život a pokúšaš sa nadviazať s Majstrom vnútorné spojenie. Keď ho potom uvidíš na fyzickej úrovni, vtedy budeš mať zlatú príležitosť presvedčiť svoju fyzickú myseľ o tom, čo vnútorne už tak silno cítiš.
Myslíš, že ti stačí zaklopať na dvere, a Majster sám príde a otvorí ti dvere? Nie, Majster neotvorí dvere, kým nebudeš mať veľmi, veľmi silné vnútorné spojenie s ním. Ale ja prídem k dverám. Pozriem na teba a ak nebudem spokojný s tvojou úprimnosťou a ašpiráciou, potom budem vedieť, že on nebude mať záujem sa s tebou stretnúť. Ale ak potešíš sluhu, pôjdem a poviem pánovi, že niekto veľmi milý si želá uvidieť ho.
Pretože budem s tebou tak spokojný, on prirodzene povie:
„V poriadku, ukáž mi toho človeka, o ktorom mi hovoríš.” Teda ťa k nemu privediem a moja úloha sa končí.
Ale čo ak ťa veľký pán ako Kristus potom pokarhá? Keď ťa k nemu privediem, môže ti povedať: „Ty blázon! Pred dvetisíc rokmi som mal jedno meno a jednu formu. Myslíš, že budem pokračovať s rovnakým menom a rovnakou formou naveky? Pred dvetisíc rokmi som prišiel v jednom tele, v jednom vedomí. Myslíš, že sa nemôžem zmeniť? Opakovane meníš svoje telo, každých pár rokov meníš svoj byt. Musíš sa meniť. Nemám aj ja právo na zmenu? Dvetisíc rokov budem pokračovať s rovnakou formou, rovnakým telom, rovnakým menom, rovnakým odevom, rovnakým vedomím? Mal by som sa a musím sa meniť. Meniť sa znamená pokrok. Zmenil som svoje telo, zmenil som svoje meno. Tvoja duša vie, že táto osoba, ktorá sa nazýva mojím sluhom, ma reprezentuje na zemi. Meno môže byť iné, forma môže byť iná, vedomie môže byť iné, ale Zdroj je ten istý a kapacita je tá istá. On predstavuje moju pravú skutočnosť na zemi. Tak prečo by si si to mal sťažovať a snažiť sa ma dosiahnuť v Nebi, keď ľahko môžeš dosiahnuť môjho brata, ktorý je na zemi, a v ňom nájsť mňa?”
Ale ak niekto povie, že bol Spasiteľom, jediným Spasiteľom, a že Krišna, Budha a ostatní nie sú Spasiteľmi, potom nanešťastie nemôžem súhlasiť, pretože poznám tých ostatných veľkých Majstrov tak dobre, ako poznám Krista.
Ak hovoríme, že Kristus je jediným vybraným Božím Synom, potom Boha ohraničujeme. Títo iní Majstri existovali. Všetci sú Božími vybranými deťmi najvyššieho rádu. Sú bratmi a Boh, Najvyšší je ich Otcom. Ako sa títo Majstri stali vyvolenými? Sú vyvolení, pretože obetovali svoje túžby, prijali iba život ašpirácie — božskej ašpirácie a vnútorného plaču.
To, čo Ježiš Kristus dosiahol, je neobyčajné. To nemôže poprieť žiadny hľadajúci Pravdy. V momente, keď úprimný hľadajúci vstúpi do domény duchovnosti, ktorá je pravou skutočnosťou, ihneď uvidí aký veľký, aký vznešený, ako vysoko, ďaleko za let predstavivosti, je Trón Ježiša Krista. Toto hovorím silou mojej vlastnej skúsenosti a realizácie.
Môžem niečo povedať len silou mojej vlastnej realizácie, a silou tvojej vlastnej realizácie môžeš ty povedať niečo iné. Silou mojej realizácie si želám povedať, že on bol, je a vždy zostane Avatárom. Ak to ostatní chcú vyvrátiť, pokojne tak môžu urobiť. Toto je len moje osobné uvedomenie si.
Avatár je niekto, kto je priamym predstaviteľom Najvyššieho Absolútna, kto stelesňuje Božiu Víziu a Realitu súčasne. Kristus naraz stelesňoval Víziu a manifestoval Skutočnosť. Nie iba stelesňoval, ale stále stelesňuje a večne bude stelesňovať Božiu Víziu a Skutočnosť spolu s Krišnom, Budhom, Rámakrišnom a ostatnými. Všetci prišli z rovnakého koreňa , len s rôznymi menami. Teraz hovoríme „Krišna”, lebo máme radi formu Krišnu. Neskôr možno budeme mať radi formu Budhu, tak ho budeme volať Budha. Inokedy ho môžeme volať Kristus. Ale sú večne jedným: Kristus, Budha, Krišna, Rámakrišna a iní Avatári.
Kristovo vedomie a kozmické vedomie sú jedným. Niekedy je Kristus vo vnútri domu, žije v kozmickom vedomí. Inokedy opak je pravdou. Kristus stelesňuje kozmické vedomie. Raz je domom a inokedy je obyvateľom domu.
Silou svojho najvyššieho vedomia, silou svojej neoddeliteľnej jednoty so svojím večným Otcom, Kristus povedal: „Ja a môj Otec sme jedným.” Ako to, že to mohol povedať? Stále hovoríme, že Boh je naším Otcom, ale pre väčšinu z nás je to len nejasná predstava. Počuli sme to od rodičov, alebo čítali v knihách. Ale v prípade Krista je to skutočnosť, žijúca skutočnosť.
Najhoršia možná kliatba je stať sa Guruom. Utrpenie, cez ktoré skutočný Guru prechádza tým, že sa zjednocuje so svojimi žiakmi, je skutočným mučením. Teóriou Rámakrišnu bolo vždy zostať hľadajúcim, dieťaťom. Raz keď sa staneš Guruom, musíš sa naučiť stále piť jed a nič iné. Samozrejme, vo svojom vnútornom živote môžete piť nektár, ale vo vonkajšom živote musíte piť jed. Kristus by bol prvý, kto by dal realizáciu svojim žiakom, ale kto bol pripravený prijať ju? Jeden žiak ho zradil, druhý zaprel, tretí o ňom pochyboval. Všetky možné veci mu žiaci robili. Niektorí z nich nemali príležitosť. Inak by tiež boli robili nebožské veci. Taký je osud všetkých duchovných Majstrov.
Z najvyššieho bodu pohľadu, niekedy je obeť na fyzickej úrovni potrebná kvôli evolúcii ľudstva. Tvoj syn ťa možno neposlúchne, keď mu povieš, aby robil správne veci. Ale ak ochorieš, potom ťa bude poslúchať. Kristovou najvyššou obeťou Boh urýchlil pokrok ľudstva. Keby bolo ľudstvo Krista poslúchalo, nebolo by potrebné ukrižovať ho.
Znovu, musíme vedieť, že aj temné sily zohrali svoju úlohu. Na jednej strane to, že bol Kristus ukrižovaný, bola pre svet veľká strata. Keby mohol žiť o niekoľko rokov dlhšie, mohol by prejaviť viac Božieho Svetla a to by bolo veľmi užitočné pre duchovný vývoj sveta. Ale z pohľadu Božieho Večného Času, všetko bolo časťou Kozmickej Hry. Takže je to veľmi komplikovaná záležitosť a každý ju musí vidieť zo svojej úrovne vývoja.
Kristus mal absolútnu pravdu, keď povedal: „Ja a môj otec sme jedným.” Sri Rámakrišna, ktorý bol uctievačom Matky Kálí, sa vo svojich neskorších rokoch stotožnil s Kálí do takej miery, že jeho manželka, Sarada Devi, sa na neho obracala ako na Kálí a jeho žiaci tiež hovorili, že on a Kálí boli jedným. Keď začínal s meditáciou, Rámakrišna sa horlivo modlieval ku Kálí. Ale keď jeho realizácia bola úplná na všetkých úrovniach, vedome sa úplne zjednotil s Kálí. Jeho žiaci a jeho žena videli a cítili, že nebol ľudskou bytosťou, ale samotnou Bohyňou Kálí. Kálí je Bohyňa, Najvyššia Bohyňa. Takže, keď niekto realizuje Boha na všetkých úrovniach vedomia a je schopný konať z Božieho Najvyššieho vedomia, potom môže ľahko povedať, že on a Boh sú jedným. Ale len silou vlastného absolútne vedomého stotožnenia sa s Bohom, Božským, Najvyšším, môže niekto prehlásiť, že on a Boh sú jedným.
Takže nemôžme menovať jednu prevládajúcu vlastnosť. Hľadajúci musí cítiť, ktorá vlastnosť, ktorý aspekt ho inšpiruje najviac. Ak má hľadajúci rád aspekt súcitu, potom sa bude modliť k Ježišovi, aby mu ukázal svoj Súcit. Ak hľadajúci potrebuje pokoru, povedzme, že sa bude modliť k Ježišovi, aby mu dal pokoru. Ale nemôžeme povedať, že toto sú jeho prevládajúce vlastnosti. Ako duchovný Majster, Kristus stelesňoval všetky božské vlastnosti: pokoru, čistotu, súcit a tak ďalej. Ale znovu, silou svojej jednoty so svojím Otcom stelesňoval aj Božiu autoritu. Ak by ho ľudia chceli kritizovať, môžu povedať, že bol pyšný. Takto obyčajní ľudia chápu jeho božskú autoritu. Ale Kristova autorita nebola autokratická. Ani zďaleka. Autorita prišla silou jeho jednoty s absolútne Najvyšším.
V Joge máme štyri cesty. Prvé tri voláme hlavné a je tu jedna, ktorá je vetvou, a je tiež veľmi mocná. Tri hlavné cesty sú: cesta Karma Jogy alebo nesebeckého konania, cesta Bhakti Jogy alebo lásky, oddanosti a odovzdanosti, a cesta Jnana Jogy alebo múdrosti. V Jnana Joge je významná vetva, ktorú voláme Raja Joga, Joga mysticizmu. Všetky tieto štyri cesty vedú k určenému cieľu.
Pretože Kristovo učenie bolo založené na láske a súcite, mohlo by spadať do kategórie Bhakti Jogy. Ale znovu, musíme vedieť, že láska sama je múdrosťou. Povedať, že láska je jedna vec a múdrosť niečo iné, je nesprávne. Ten, kto miluje Boha, má najväčšiu múdrosť. Láska a múdrosť nesmú byť oddelené. Ak niekoho milujem, neustále mu slúžim. Skutočnou činnosťou môjho života, ozajstným účelom môjho života je slúžiť osobe, ktorú milujem. Takže láska je služba a láska je múdrosť. Ale keď chceme odlíšiť cesty, hovoríme, táto je láska, táto je múdrosť, táto je služba a tak ďalej.
Tak, aby sme sa vrátili k tvojej otázke, nie je tu konečný rozdiel v učení. Ale aj v rovnakom predmete, každý učiteľ má odlišný spôsob interpretácie alebo zdôrazňovania pravdy. Ak dvaja učitelia učia rovnaký predmet, budú ho interpretovať dvoma odlišnými spôsobmi. Ale v čase skúšania bude len jediná skúška. Konečným učením Ježiša Krista a konečným učením našej Jogy je vedomá jednota s Bohom. Kristus povedal: „Ja a môj Otec sme jedným.” My Indovia hovoríme: „Ja som Brahman.” Brahman je absolútna všetko presahujúca Skutočnosť a Pravda.
Kristus predviedol štyridsaťštyri zázrakov a mával veľmi plodné a oduševnelé kázania. Ale stal sa srdcom, hlavou a životným dychom ľudstva nie kvôli svojim zázrakom, ale pretože vyslovil jednu vec: „Otče, nech sa stane Tvoja vôľa.“ Svet ho prijal, uchováva, cení si ho a uctieva ho kvôli jeho božskému vyjadreniu: „Otče, nech sa stane Tvoja vôľa.”
Duchovní Majstri sa snažia prispôsobiť okolnostiam, prebúdzajúcemu sa vedomiu každého jednotlivca. Pre niektorých je jednoduchšie sledovať cestu lásky, zatiaľ čo pre iných cestu múdrosti. Rovnako pre ďalších je ľahšie sledovať cestu nesebeckého konania. Ale Cieľ, večný Cieľ, zostáva rovnaký. Tí, ktorí nasledujú tradičné indické cesty Jogy a tí, ktorí nasledujú kresťanstvo, cestu Ježiša Krista, napokon prídu k rovnakému Cieľu. Cieľ je vždy jeden, ale ciest môže byť mnoho.
Ale keď ide o získanie niekoho na manifestáciu na zemi, je to naozaj zložité. Získať niekoho ako bol Vivekananda je veľmi ťažké. Keby Vivekananda nebol prišiel na Západ, kto by manifestoval Rámakrišnu? Nikto! Realizácia sama je taká ťažká, ale Rámakrišna to dokázal. Bol telom, ale na manifestáciu potrebujeme aj ramená a nohy. Je to ako strom, iba kmeň nestačí. Vetvy sú tiež potrebné. Ak tu nie sú vetvy, nikto to nenazve stromom.
Sri Rámakrišna dal Vivekanandovi všetko, ale keď Majster opustil telo, Vivekananda chcel ísť mnohokrát k Pahari Babovi po ďalšie zasvätenie. Rámakrišna, veľký Avatár, ho zasvätil a dal mu všetko, a potom chcel ísť Vivekananda k Pahari Babovi po ďalšie zasvätenie. Takto pochybnosť môže napadnúť dokonca aj takého vynikajúceho hľadajúceho ako Vivekananda. Po smrti Sri Rámakrišnu šiel Vivekananda pätnásť alebo šestnásťkrát k Pahari Babovi, keď sa zaoberal myšlienkou získať od neho zasvätenie. Napokon sa mu zjavil Sri Rámakrišna s tvárou plnou smútku a povedal: „Nechoď, nechoď.”
Žiaci Vivekanandu povedia, že mal veľké srdce a chcel pracovať pre ľudstvo, ale potreboval lepšie zdravie. A preto chcel ísť k okultistovi ako bol Pahari Baba. Ale ozajstní hľadajúci jednoducho povedia, že ak Rámakrišna od neho chcel, aby pracoval na zemi pre zemské vedomie, nebol by ho Rámakrišna vyliečil z choroby? Vyliečiť taký druh choroby nie je nič pre takú duchovnú postavu ako Rámakrišna, ak to chce. Vivekanandov čas nadišiel, zohral svoju úlohu.
Krišna bol veľkým Avatárom. Ale zasiahol ho poľovníkov šíp a zabil ho. Ale v bitke pri Kurukšetre, s koľkými zbraňami sa Kuruovci snažili zabiť Krišnu. Zabíjal každého so svojou Sudaršanou, zlatým diskom. Mal silu uniknúť smrti, ak chcel. Ale Krišna vedel, že len hrá hru. Keď sa jeho úloha skončila, dovolil poľovníkovmu šípu, aby ho zabil.
Vivekananda bol tiež duchovným hrdinom. Dokončil svoju úlohu, ale jeho vitál chcel zostať na zemi. Tak odišiel k Pahari Babovi, aj keď Sarada Devi ešte žila. Dokonca aj Vivekananda trpel obrovskými pochybnosťami. V poslednej chvíli, keď Sri Rámakrišna opúšťal telo, Vivekananda o ňom stále pochyboval. Vtedy musel Rámakrišna povedať: „Ten, kto je Ráma, ten kto je Krišna, je v jednej forme Rámakrišna.” V tej chvíli a rovnako mnohokrát pred tým, dal Rámakrišna Vivekanandovi mnoho vyšších zážitkov. Dostal od Rámakrišnu všetko. Keď Vivekanandova oddanosť prišla do popredia, hovoril, že zo zrnka piesku by mohol Rámakrišna urobiť tisíc Vivekanandov. Keby si bol udržal takýto druh viery, nikdy by neodišiel k Pahari Babovi, ktorý bol nekonečne nižšie ako Sri Rámakrišna. Ale toto je to, čo môže urobiť pochybnosť. Pochybnosť môže zasiahnuť aj hrdinu ako Vivekananda. Pochybnosť má moc zmeniť leva na domácu mačku.
Ale po Vivekanandovi sem prišlo mnoho svámiov a začali učiť Hatha Jogu. Ignorovali meditáciu a vnútorný život, takže ľudia na Západe spájali Jogu len s fyzickými cvičeniami. Vivekanandove hnutie Védanty odporovalo Hatha Joge. Znovu, aj v Amerike boli niekoľkí, ktorí mali záujem o hlbšiu duchovnosť. Potom sa učitelia Hatha Jogy, ktorí možno nikdy nemeditovali, robili múdri. Pripojili meditáciu k svojmu vlastnému učeniu, aby si mohli udržať aspoň nejakých žiakov.
Ale čo sa týka meditácie, rád by som povedal, že mnoho mojich žiakov medituje dlhší čas a úprimnejšie ako niektorí z tých svámiov meditovali v Indii. Možno tam boli tridsať, štyridsať alebo aj päťdesiat rokov, ale z tých štyridsiatich či päťdesiatich rokov možno vážne nemeditovali ani mesiac. Niektorí z tých učiteľov vôbec nemali duchovného Majstra, kým ostatní boli s nejakou duchovnou osobou veľmi krátky čas. Potom prišli na západ a spoliehali sa na svojho Majstra. Hovorili: „Mám toho a toho ako svojho Majstra”. Ale niektorí z tých takzvaných žiakov dokonca ani neboli v ašráme svojho Majstra. Alebo možno boli v ašráme deň alebo mesiac. Kým Majstri žili, možno tí svámiovia boli ich najhoršími žiakmi. Majstri dokonca možno ani nevedeli, že títo žiaci boli s nimi. Ale potom sa títo takzvaní žiaci stali samoštylizovanými „vybranými nástrojmi” svojich Majstrov na západe.
Budha chcel zostať vždy v dokonalej Blaženosti. Nestaral sa o pretvorenie fyzickej prirodzenosti. Cítil, že keď raz môžeš utiecť z cyklu ľudského utrpenia, mal by si zostať v Blaženosti. Ale filozofia hinduizmu hovorí, že by si mal pracovať, aby si pretvoril utrpenie ľudstva. Budha mal srdce väčšie ako vesmír. Plakal po konci ľudského utrpenia, ale jeho múdrosť ho odviedla na inú cestu. Ak sleduješ tú cestu, nevrátiš sa na svet, keď si raz dosiahol vyslobodenie.
Je aj iná Nirvána, ktorá je vyššia ako Nirvána, ktorú uskutočnil Budha. Vo svojich neskorších rokoch raz Budha povedal, že nechce mať najvyššiu Nirvánu, pokým všetky ľudské bytosti nebudú oslobodené. Ale potom vstúpil do svojej vlastnej Nirvány a na zem sa už nevrátil.
Podľa veľkých indických duchovných Majstrov, bol Budha najdokonalejším človekom, akého Matka Zem mala. Rámakrišna a Vivekananda a mnohí ďalší hovorili, že Budha bol najdokonalejším človekom na zemi.
A Rámanuja a Madhava boli ďaleko za ním. Ale všetci rozprávali o filozofii Védanty a vlastne založili tri rôzne cesty. Konečne, tieto tri cesty majú iba jeden cieľ. Keď vstúpime na každú cestu , cítime, že na konci svojej púte dosahujú rovnaký cieľ. Shankara žil v ôsmom storočí nášho letopočtu. Dnes je v Indii Shankara považovaný za svätca, duchovného obra, ale nie je to úplne správne. Realizované duše sú v inej kategórii. A Madhava a Rámanudža boli ďaleko od realizácie v pravom slova zmysle.
Sluha už nadviazal vnútorné spojenie s Majstrom. Sluha vie, aká je Majstrova vôľa a má k Majstrovi voľný prístup. Ale sluha je stále sluha, a Majster je Majster. Jeho filozofia hovorí, že ak Boh zostáva o palec vyššie ako oddaný, potom oddaný získa vrcholnú radosť. Tí, ktorí nasledujú cestu oddanosti, vždy chcú byť iba o kúsok vzdialení od Najvyššieho, aby to mohli okúsiť. Ale na ceste poznania a múdrosti ašpiranti chcú splynúť s najvyššou Pravdou. Nechcú len ochutnať, chcú sa stať úplne jedným. Rámanuja išiel cestou oddanosti. Aj Rámakrišna tak urobil. Chceli okúsiť Najvyššiu Blaženosť a byť úplne uspokojení.
From:Sri Chinmoy,Avatári a Majstri, Sri Chinmoy Centrum, 1999
Sourced from https://sk.srichinmoylibrary.com/am