Slovo „ďakujem“

Pred troma alebo štyrmi dňami som išiel do Woolworth kúpiť tašku. Stál som v rade za dievčatkom, ktoré malo zhruba šesť alebo sedem rokov. Bola s bratom, ktorý mal štyri alebo päť.

Malý chlapec povedal svojej sestre: „Jeannie — alebo tak nejak — ak máš desať centov, môžeš mi ich dať?“

Ona povedala: „Nie!“

Potom chlapec povedal : „Nepočula si, že som povedal ak, ak, ak? Povedal som, ak máš, ak máš!“

Opäť povedala: „Nie!“

On potom povedal: „Do paroma s tebou!“

Dievčatko kúpilo klbko hrubej šnúry. Stálo to 1,36 $. Ona mala iba 1,30. Takže keď dala 1,30 $ pani pri pokladni, tá pani povedala: „Ó môj Bože, ó môj Bože“, pozerajúc na manažéra. Ako mohla dať dievčatku tú šnúru, keď jej cena bola o šesť centov vyššia?

Okamžite som vytiahol dolár a dal ho dievčatku, takže bolo veľmi šťastné. Pani pri kase jej povedala: „Povedz tomu pánovi ,ďakujem’“. Ale dievča nepovedalo nič. Potom som dal z drobných desiatnik chlapčekovi. On ho uchmatol. Žena za kasou, ktorá mala asi 23 alebo 25 rokov, mu povedala: „Maličký, povedz ,ďakujem‘“. On to tiež nepovedal. Tak žena povedala dievčatku: „Akých to máte rodičov? Hanbím sa za vás.“

Potom mi povedala: „Ďakujem vám za nich. Je hanba, že rodičia neučia svoje deti poďakovať.“

30. januára 1980