Nič iné, ako výsmech pre svätých

Bol raz jeden duchovný Majster, ktorý mal asi dvesto žiakov. Medzi nimi bola pani so siedmimi deťmi. Staršie deti sa o duchovnosť vôbec nezaujímali, preto bola ich matka nesmierne smutná. Jej manžel bol duchovný, ale jeho duchovnosť bola hlúposťou. Každý deň bol viac než pripravený zmeniť Majstra. Dnes mal tohto Majstra, zajtra tamtoho Majstra, dnes tohoto svámiho, zajtra tamtoho svámiho, dnes tohto Guru, zajtra tamtoho Guru. Jeho duchovnosť bola neužitočná. Ale jeho manželka mala trochu viery vo svojho Majstra. Keď sa v ich rodine stala nehoda alebo kríza, okamžite telefonovala Majstrovi o pomoc.

Raz sa stalo, že takmer po celý rok táto pani svojmu Majstrovi nepísala, ani mu netelefonovala. Potom raz popoludní mu zatelefonovala. Plakala a hlasno nariekala.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa Majster.

„Dnes všetko stratíme. Dnes môjho manžela obžaluje jedna významná rodina.“

Jej manžel bol lekárom. Zdalo sa, že ostatní lekári ho obvinili, že predpísal zlý liek a spôsobil smrť pacienta. A teraz príbuzní toho mŕtveho pacienta žalovali jej manžela.

„Ak môj manžel dnes prehrá, bude musieť zaplatiť stotridsaťpäťtisíc dolárov, alebo pôjde na celý život do väzenia! Majstre, nemáme stotridsaťpäťtisíc dolárov, musíš zachrániť môjho manžela a moju rodinu.“

Majster povedal: „Dobre.“

Prípad sa mal prejednávať okolo jednej hodiny. Majster sa sústredil a niečo okultne urobil. Božou milosťou manžel tej ženy svoj prípad vyhral. Jeho právnik nemohol uveriť svojim ušiam. Povedal svojmu klientovi, že to, čo uviedol na jeho obranu, bolo veľmi slabé a neprimerané. Myslel si, že sudca sa bude jeho obhajobe smiať. Nikdy, nikdy neočakával, že tento lekár vyhrá svoj prípad. Bol jednoducho ohromený.

Lekár prišiel domov plný veľkej blaženosti a povedal svojej manželke.

„Nie je to nadarmo, že my dvaja meditujeme. Dnes určite zapôsobila nejaká zvláštna božská sila. Práve preto, že ty a ja meditujeme, zasiahla božská sila.“

Žena povedala svojmu manželovi, že im Majster pomohol. Lekár jej veril niekoľko krátkych sekúnd a potom povedal: „To je nemožné! On je ďaleko, ďaleko od nás a ten prípad sa prejednával tu. Je to jednoducho nemožné. Ale preto, že sme ten prípad vyhrali, môžeme tvojmu Majstrovi ponúknuť našu vďačnosť, avšak rovnako dobre môžeme ponúknuť vďačnosť hocikomu, Bohu alebo dokonca aj pouličnému žobrákovi. Keby sme boli prehrali, boli by sme vedeli, koho preklínať, ale teraz môžeme oceniť hocikoho.“

Po nejakom čase sa Majster zastavil u tejto ženy na krátku návštevu. Jej najstarší syn, ktorý bol čokoľvek, len nie božský, bol tiež prítomný. Duchovnosť bola preňho nepríjemná. Nikdy, nikdy sa nestaral o duchovný život. Romantický život bol jeho normálnym životom, vitálny život bol jeho normálnym životom. Ale Majster zo svojej nekonečnej štedrosti požehnal tohto chlapca a ponúkol mu malý špendlík. Jeho matka bola skutočne prekvapená, že si jej najstarší syn nerobil z tohto špendlíka žarty a neposmieval sa Majstrovi. Ľahko to mohol urobiť, ale neurobil to. Matka si myslela, že keď Majster odíde, jej syn zahodí ten špendlík, ale neurobil to. Schoval si špendlík do svojej peňaženky.

O niekoľko mesiacov sa tento chlapec počas búrky prechádzal po lúke s jedným svojím priateľom. Boli od seba iba niekoľko metrov vzdialení. Zrazu úder blesku zasiahol a zabil jeho priateľa. Syn tej ženy bol zázračne zachránený. Úplne užasnutý telefonoval svojej matke a odovzdal jej posolstvo, že špendlík pomohol.

Nuž, ten Majster vedel, že život toho chlapca bol ohrozený útokom. Videl tieň smrti na jeho tvári, a preto mu Majster ponúkol ten špendlík, aby zabezpečil pre chlapca Božiu Ochranu. Chlapcov život bol zachránený, ale ak sa ho teraz opýtate na toho Majstra, jeho odpoveďou nebude vďačnosť, ale absolútny výsmech.

V duchovnom živote sú ľudia, ktorí sa posmievajú svojmu duchovnému Majstrovi napriek tomu, že od neho dostávajú bezpodmienečný súcit a záujem. Majster robí pre nich všetko bezpodmienečne, ale oni to berú ako samozrejmosť. Cítia, že je to Majstrova svätá povinnosť, aby im slúžil v každom okamihu. Dokonca svojho Majstra ani nepočúvajú. Celé mesiace sa Majster prakticky dotýka ich nôh. Prečo? Iba preto, aby ich potešil alebo urobil ich šťastnými. Ale žiaci nedokážu ukázať Majstrovi šťastnú tvár. Je to pre nich nemožné.

Majster od nich nechce ani jeden dolár, Majster od nich nechce žiadnu pomoc. Nepotrebuje pomoc. Jeho Boh sa oňho dokáže postarať. Keď Majster prichádza k svojim žiakom so zopätými rukami a prosí ich, aby boli šťastní, žiaci dokonca nemajú ani ochotu alebo schopnosť, aby to urobili. Navyše cítia, že je Majstrovou povinnosťou, aby im Majster venoval svoju ustavičnú pozornosť. Majster im skutočne dáva svoju nekonečnú lásku a záujem, ale oni to neprijímajú. Vedia a očakávajú iba ľudskú pripútanosť, takže keď dostávajú Majstrov bezpodmienečný záujem, pre nich sú to peniaze z nejakého iného sveta, ktorých hodnotu nepoznajú.