Majstrovo pokarhanie

„Dcéra moja, prečo dnes vyzeráš tak smutne? Mala by si byť šťastná a pyšná, že som ťa požiadal, aby si prišla do môjho ašrámu a pracovala pre mňa.“

„Ľutujem, Majstre, nemôžem si pomôcť, aby som nemyslela na tvoje včerajšie pokarhanie.“

„Včera som ťa nemilosrdne karhal, to je pravda, ale dnes ti ukazujem svoju nekonečnú Lásku a Náklonnosť. Prečo ešte stále rozmýšľaš o mojom pokarhaní?“

„Neviem, Majstre.“

„Cítiš ľútosť?“

„Majstre, je to pocit ľútosti alebo pocit bezmocnosti?“

„V tomto prípade, dcéra moja, to nie je pocit bezmocnosti, je to vnútorná revolta.“

„Čo by som mala robiť, aby som sa týmto spôsobom nebúrila, Majstre?“

„Musíš cítiť, že všetko, čo hovorím je absolútne správne, absolútne nevyhnutné. Nezáleží na tom, čo poviem, dokonca aj keď to urobím žartovným spôsobom, je to pre dobro mojich žiakov. Ak sa nahneváš, alebo ak sa budeš cítiť zahanbená niečím, čo poviem, potom nepríjmeš moje Svetlo.“

„Niekedy mám naozaj pocit zbytočnosti a beznádeje, keď ukazuješ tak jasne na moje obmedzenia a slabosti.“

„Dieťa moje, vtedy sa necíť sklamaná. Namiesto toho cíť, že je tu niekto, kto ťa skutočne miluje, kto má o teba bezpodmienečný záujem.“

„Cítiš sa niekedy sklamaný, keď robím tie isté chyby znova a znova?“

„Keby som bol obyčajnou ľudskou bytosťou, už dávno by som sa bol vzdal svojho úsilia. Bol by som povedal: ,Je to s ňou zbytočné, beznádejné. Premeniť jej podstatu je nemožná úloha.‘ Ale božské vo mne, nikdy nezaujme tento postoj. Keď sa zaoberám svojimi duchovnými deťmi, je to moja bezpodmienečná Láska, Záujem a Súcit, ktoré účinkujú. Nezáleží na tom, čo si urobila, nezáleží na tom, čo robíš, vždy budem pokračovať a ukazovať ti svoj nekonečný Záujem.“

„Majstre, ľutujem, že si ho nezaslúžim.“

„Všetko je bezpodmienečné, dieťa moje. Pretože som ťa žiadal, aby si bola bezpodmienečná a bezvýhradná vo svojej láske, oddanosti a odovzdanosti, tak isto aj ja som bezpodmienečný voči tebe. Ja nielen kážem, ale aj konám. Opäť a opäť prídem k tebe a ponúknem ti svoje bezpodmienečné vedenie v nádeji, že sa postupne, postupne zlepšíš.“

„Zlepšujem sa, Majstre? Zlepším sa?“

„Včera som sa s tebou rozprával jeden a pol hodiny. To znamená, že cítim, že dokážeš prijať moje Svetlo a Múdrosť. Mala by si byť šťastná a pyšná, že som s tebou strávil toľko času. Keby som cítil, že tvoj prípad je beznádejný, potom by som jednoducho vzdal ten boj. Tvoj problém spočíva v tom, že neveríš tomu, že dokážeš prekonať svoje slabosti. Ale ak ma budeš cítiť po celý čas vo svojom srdci, potom budeš mať dôveru v seba.“

„Majstre, mala by som ti povedať ešte niečo iné. Niekedy sa cítim taká zahanbená svojimi slabosťami.“

„Dcéra, ak som tvoj Milovaný Pán, tvoj Milovaný Najvyšší, čo mi vždy hovoríš, potom by si nemala cítiť, že predo mnou musíš niečo skrývať. Nie je nič, čo by si sa mala snažiť predo mnou skryť, nič v tvojej podstate, za čo by si sa mala hanbiť. Ak vieš, že som tvojím najdrahším Pánom, iba potom pocítiš našu jednotu, našu neoddeliteľnú jednotu. Stvorenie sa nesnaží skrývať pred Tvorcom. Ak máš hrudu hliny a ponúkneš ju aby bola tvarovaná, potom už nezostane beztvarou, špinavou a nečistou. Podobne, ak mi ponúkneš svoju nevedomosť, potom ju môžem premeniť. Dcéra moja, necítiš, ako milujúco a božsky som ťa viedol, tvaroval a formoval?“

Majster sa odmlčal. „Aké veľké je tvoje odovzdanie voči mne, moje dieťa? Keby som ťa požiadal, aby si išla a pracovala niekde inde, urobila by si tú prácu tak radostne, ako keď si tu so mnou? Keď ťa požiadam, aby si niečo urobila, urobíš to ochotne, radostne, bezpodmienečne?“

„Majstre, priznávam, že moje odovzdanie nie je veľmi silné. Zvyčajne väčšinu dňa nie som s tebou, a preto necítim, že som neoddeliteľnou časťou tvojho života.“

„Dcéra, či je jediný deň, keď ťa nevidím a netelefonujem s tebou? Toľkými spôsobmi sa snažím, aby si mi bola blízka. Tým, že ťa žiadam, aby si pre mňa robila všetky možné druhy nesebeckej služby, ti dávam príležitosť stať sa neoddeliteľnou časťou môjho života. Keď pre mňa pracuješ, je také jednoduché byť v mojom vedomí, cítiť ma vo svojom srdci. Nie je dôležité, koľko si so mnou na fyzickej úrovni, ale ako ma udržíš vo svojom srdci. Moja sestra, ktorá býva odo mňa tisícky míľ ďaleko, mi je taká drahá. Som pre ňu všetkým. Som jej celým svetom. Ale môžem jej telefonovať iba dva alebo trikrát do mesiaca. Myslíš si, že mi nie je najdrahšia?“

„Majstre, nemala by som toľko myslieť na iných žiakov, ktorí sú s tebou viacej než ja.“

„Moja najdrahšia dcéra, viem, čo je pre teba najlepšie, čo ti umožní, aby si robila najrýchlejší pokrok. Robím to, čo je správne pre každého môjho žiaka.“

„Dokonca aj keď som s tebou, Majstre, často si bolestne uvedomujem svoje obmedzenia, na ktoré si poukázal.“

„Prečo dovolíš tejto mentálnej bolesti hlavy, aby ťa trápila? Koľko viery vo mňa máš? Necítiš, že robím a budem robiť pre teba všetko? Mala by si byť šťastná, že je tu niekto, kto ťa skutočne miluje, bezpodmienečne a bezvýhradne. Poď, požehnám ťa, moje dieťa.“

Majster požehnal svoju žiačku. „Veríš, tomu, čo ti hovorím?“

„Verím.“

„Cítiš to?“

„Cítim to, Majstre.“

„Potom musíš do toho vrásť, moje dieťa. Ver mi, že pre teba robím všetko. Cíť ma po celý čas vo svojom srdci. Zvyšuj svoju lásku ku mne. Urob svoje odovzdanie radostným a bezpodmienečným. Budeš mojou skutočnou radosťou, mojou najvyššou pýchou. A budeš večne bezpečná, šťastná a naplnená.“

Sri Chinmoy, Galaxia svätých, Sri Chinmoy Centre, 2001