Chudobe vďačím za svoju duchovnosť6

Žil raz jeden veľký sanskritský učenec, ktorý bol majstrom v logických rozopriach. Napriek tomu však viedol spoločne s manželkou veľmi jednoduchý život neskazený peniazmi. Obidvaja boli skromní, dobrosrdeční a duchovne čistí.

Ich priatelia im radili, aby sa presťahovali za pohodlnejším životom do Kalkaty. Oni s takou myšlienkou však nesúhlasili: „Chudobe vďačíme za svoju duchovnosť. Keby sme sa stal bohatými, náš nábožný a duchovný život by viac nebol.“

Zvesti o múdrosti a vedomostiach učenca sa dostali až ku kráľovi, ktorý sa jedného dňa rozhodol ho pozvať do svojho paláca. Učenec však pozvanie odmietol so slovami: „Ó kráľ, ty si našou ochranou. Svoje povinnosti vykonávaš nanajvýš dobre. Sme ti za to veľmi vďační a hrdí na teba. Ale ja osobne od teba nič nepotrebujem. Som ti nesmierne vďačný za tvoju milú ponuku, ale nemôžem ju prijať.

Kráľ bol hlboko dojatý úprimnosťou tohto človeka, a tak sa rozhodol, že ho navštívi on sám. Keď k nemu dorazil, bol ním ešte viac potešený a povedal mu: „Prosím, niečo si niečo od mňa vezmi. Veľmi ťa obdivujem. Si duchovný a máš veľké a dobré srdce. To je u veľkých učencov neobvyklé. Na teba však počujem len samú chválu. Prosím, prijmi od mňa trochu materiálnej pomoci. Ako kráľ ťa žiadam, aby si od mňa niečo pre seba vzal.“

„Nie, nie. Nepotrebujem nič. Nemôžem prijať tvoju pomoc. Ale možno moja manželka bude niečo potrebovať. Prosím, spýtaj sa jej,“ odpovedal muž.

So zopnutými rukami kráľ pristúpil k žene a povedal: „Budem veľmi potešený a vďačný, keď si od mňa čokoľvek zoberiete.“ Ale žena odmietla tiež: „Nič nepotrebujeme. Mám ryžu a dhal, a tiež tamarind, vodu a zápalky. Všetko v hojnom množstve. Čo iného by som potrebovala?! Som veľmi vďačná za vašu veľkodušnú ponuku, ale nič nepotrebujeme. Keď budeme niečo potrebovať, dám vám vedieť.“

Kráľ nechcel veriť vlastným ušiam a chcel dať žene aspoň mešec s peniazmi, ale učenec povedal: „Verím, že sme priatelia. Duchovne som ťa vždy považoval za svojho priateľa, pretože si spravodlivý kráľ. Peniaze si však od teba vziať nemôžeme. Môžeš nás prinútiť, aby sme si ich vzali, ale zničíš tým naše priateľstvo, pretože peniaze by zničili náš duchovný život.“

Keď kráľ toto počul, nechcel sa ďalej vnucovať. Rozlúčil sa a, cítiac nesmiernu radosť a obdiv k manželom odišiel, s neopísateľným mierom v mysli, naspäť do svojho paláca.

O niekoľko mesiacov neskôr prišiel do Kalkaty iný veľký sanskritský učenec a vyzval všetkých miestnych učencov k rozopriam. Nikto však nad ním nedokázal zvíťaziť. A tak kráľ vyslal posla za našim skromným učencom, žijúcim na vidieku. Žiadal ho, aby prijal výzvu. „Nechcem súťažiť,“ vravel muž: „Ale urobím to pre kráľa. Ešte mám v živej pamäti jeho návštevu. Bol k nám veľmi milý. Urobím to len pre jeho potešenie. Výsledok dávam k Nohám Boha.“

A tak zbožný muž prijal výzvu veľkého učenca. Rozopra logikov trvala celé hodiny. Na konci diskusie ale bolo vcelku jasné, že zbožný muž, vidiecky učenec, porazil vyzývateľa. Všetci kalkatskí učenci boli naňho nesmierne hrdí a chceli ho náležite poctiť. Chceli mu dať peniaze a vybrané šaty, a spraviť tak z neho cez noc boháča.

„Nie, nič si od vás nevezmem. Nestojím ani o úctu, ani o dary. Nechcem od vás nič. Kalkata je veľmi zlé miesto. Je to tu samé pokušenie. Ja potrebujem len Boha. Kráľ bol veľmi milý, keď nás doma navštívil. Kvôli nemu som sa tejto súťaže zúčastnil. Bola by to potupa, keby sa ani jednému z jeho poddaných nepodarilo poraziť niekoho z iného kráľovstva. Prijal som výzvu len preto, aby som ho potešil. Plnil som len povinnosť poddaného. Som veľmi šťastný, že som mu mohol byť k úžitku, ale teraz chcem ísť naspäť domov. Tu je to samé pokušenie,“ povedal zbožný učenec a odišiel domov, kde naďalej viedol spolu s manželkou jednoduchý a čistý život neskazený peniazmi.


GIM 6. 7. Januára 1979